Zdeněk Hanka: Deti potrebujú ochranu a aj dobrú literatúru

PRIEVIDZA. Zdeněk Šťastný sa narodil v Uherském Hradišti. Po vyštudovaní medicíny na Fakulte detského lekárstva Karlovej Univerzity v Prahe pôsobil ako novorodenecký a detský lekár.

Po niektorých udalostiach sa rozhodol presťahovať do Kanady, kde žije už takmer dvadsať rokov. Po príchode do nového štátu začal od nuly. Z lekára sa stal pomocný pracovník v továrni. Vystriedal mnoho povolaní, bol lekár, šofér školského autobusu, majiteľ reštaurácie, riaditeľ inštitúcie, pracovník na letisku či učiteľ.

V súčasnosti v Kanade učí záchranárske práce. Jeho záľubou je písanie kníh. Na konte má niekoľko publikácií pre deti aj dospelých. Jeho umelecké meno je Zdeněk Hanka. V rámci svojej nedávnej návštevy priateľov v Prievidzi si našiel čas na rozhovor.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Súťažila v Miss, teraz učí deti v rodnom meste tancovať Čítajte 

Ako spolu súvisia lekár, šofér autobusu majiteľ reštaurácie, riaditeľ inštitúcie a učiteľ?

- Keď má človek cieľ a niekam smeruje, tak prejde rôznymi zákrutami, ako keď ide cestami v dedine. Dediny sú úplne iné, ale tá cesta stále ide. Takže na ceste v živote stretneme rôzne profesie. Raz je to pracovník na letisku, inokedy majiteľ reštaurácie. V živote sa to jednoducho prihodí. A som rád, že to tak je, pretože je to dobrá skúsenosť.

Čím sa cítite byť najviac?

- Záleží na tom, z akého uhla pohľadu sa na to človek pozerá. Keby som sa pozeral čisto z ekonomického pohľadu, tak to bude učiteľ. V Kanade učím záchranárske práce a učím špecialistov. Keby som sa na to však pozeral z pohľadu srdca, tak je to tvorivá práca, a teda písanie knižiek. Môže to byť aj maľovanie obrazov. Niečo kreatívne, čo ide z môjho vnútra.

Písaním sa teda živiť nedá?

- Nie, nedá. Je to záľuba, ktorá je pre mňa akýmsi mostom cez Atlantik. Rozprávam sa s ľuďmi, ktorí sú v Česku a na Slovensku. Či už ide o detské knižky, alebo knižky pre dospelých, vždy je niekto na druhej strane, kto číta a nikdy sa s ním nestretnem, ale takto sa s ním rozprávam. Ako napríklad herec na javisku. Ten sa tiež rozpráva s divákmi, ale má výhodu, že vidí ich reakciu. Autor knižky bezprostrednú reakciu nevidí. Ja ju vidím sprostredkovanú z druhej ruky. Ale to je tiež zaujímavé.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Pomáha ťažko chorým. Najkrajší pocit mám, keď pacient odíde po svojich, tvrdí sestra Jana Hanusová (+FOTO) Čítajte 

Všímate si recenzie vašich knižiek a komentáre na ne? Vyhľadávate ich?

- Áno, zaujíma ma to. Mám, samozrejme, radosť keď je tam niečo pozitívneho. Stretávam sa väčšinou s pozitívnymi reakciami. Možno ľudia, ktorí by mi chceli povedať niečo nepekné o knižkách, mi vôbec nepíšu. Je príjemné prečítať si nejakú pozitívnu recenziu predovšetkým vtedy, keď vidím, že ľudia porozumeli tomu, čo som im chcel povedať. To je pre mňa veľkou odmenou. Keď niekto napíše, že sa mu z nejakého dôvodu nepáči nejaká postava, tak ma to zaujíma. Poviem si, či je to vina tej postavy, ktorú som napísal, alebo moja autorská vina. To si beriem veľmi vážne a osobne.

Máte tendenciu vaše posolstvá knižiek vysvetľovať ľuďom?

- Pointu alebo záver sa snažím nechať trošku otvorené, aby to čitateľov nútilo vrátiť sa späť v myšlienke. Nemusí si spätne listovať knižku, ale spätne uvažovať a premýšľať o tom závere, ako to dopadlo a môže to zložiť ako stavebnicu.

Je tam len jedno posolstvo, jeden záver, alebo ich tam dávate viac?

- Je ich tam viac. Uvediem príklad na rukopise, ktorý pravdepodobne vyjde. Je to knižka Nájdem ťa. Mladé dievča, študentka, uvažuje o tom, čo ďalej po strednej škole. Má rada hudbu, má hudobný talent a chcela by sa hudbe venovať. Ale jej otec zo skúseností vidí svet inak. Hovorí jej, že hudbou sa neuživí, že je to koníček a mala by mať niečo solídne. Ona je z toho nešťastná. Na internete hľadá uplatnenie a skutočné štúdium hudby. Ale internet ju zavedie na scestie, pretože naletí na falošnú stopu. Tam ju vedie sekta. Je ňou pohltená a nevie čo ďalej. Názov Nájdem ťa je výrokom otca, ktorý ju hľadá. Toto je prípad knihy, kde je niekoľko cestičiek, niekoľko posolstiev, ktoré by som rád predal čitateľovi.

V tomto prípade ide o rukopis. Na svojej webovej stránke máte pri niektorých knihách uvedené, že doposiaľ nevyšli. Čo to znamená?

- Tie knižky sú napísané. Veľa z nich je vydaných a viaceré budú, alebo o to usilujem. Niektoré z nich sú bližšie k vydaniu. V prípade niektorých sa len rokuje o ich vydaní. Pri niektorých knihách by som bol veľmi rád, keby vyšli, ale nedarí sa mi uzatvoriť zmluvu s vydavateľstvom na diaľku.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Vilma Lichnerová: V ľuďoch treba vidieť dobro, zlo si nesmieme veľmi všímať Čítajte 

Aké je vydávať knihy na diaľku? Je ťažká komunikácia s vydavateľstvami v Česku a na Slovensku?

- Myslím si, že na Slovensku mám širokú fanúšikovskú základňu. Pri svojej poslednej návšteve som bol s jedným slovenským vydavateľstvom a bol som tam veľmi príjemne prijatý. Mám mnoho priateľov na Slovensku a veľmi si to vážim. Chcel by som, aby niektorá z kníh vyšla aj v slovenčine. Jedna už je preložená do slovenčiny. Ale viem, že na Slovensku nevadí, pokiaľ je kniha písaná po česky. Ak ide o hľadanie vydavateľstva v Českej republike je to náročné, práve pre tú diaľku. Mojím cieľom a prianím je mať jedno stabilné vydavateľstvo. Myslím si, že teraz sa to už podarí s vydavateľstvom, ktoré vydalo moje dve posledné knihy.

Raz ste povedali, že múzy vás navštevujú len z čistej zvedavosti. Čo si máme pod tým predstaviť?

- To som trochu zľahčil. Sedím napríklad pri počítači a zrazu prídu múzy. Inšpiráciu mám a potrebujem múzy, aby som z nej vytvoril príbeh. Posledná inšpirácia bola, že v telefónnej navigácii je nejaká pani. Potom je vecou autora, postaviť na tom príbeh. Čiže napríklad, že tam naozaj je pani, ktorá je nešťastná z toho, že je zatvorená v tej škatuľke. Rada by si oddýchla, ale niekto ju zapne a ona musí sledovať cestu. Na tom treba postaviť celý príbeh, potom tomu dať pointu, čo ju stretne. Ona ide v aute, to šoféruje mládenec, ktorý sa jej zapáči. Možno medzi nimi vznikne vzťah. A práve teraz sme pri zrode novej poviedky, ktorú možno napíšem. Takto začnem fabulovať, ale podstatná je pointa, ktorou príbeh zakončím. Napríklad, tá pani sa do vodiča tak zamiluje, až urobí chybu v navigácii a on potom havaruje. To bol naozaj príklad toho, ako poviedka vzniká. Inšpirácia, múzy a pointa. Niekedy to celé zanikne, pretože zistím, že to všetko bolo len prázdnou škrupinou a nie vajíčkom.

Máte aj knihy, ktoré nechávate odležať, alebo všetko hneď po napísaní publikujete?

- Nechávam ich aj odležať. Dopis do ticha som napísal pred dvadsiatimi rokmi. Nechal som ho uležať, doplnil tam nejaké veci. Väčšinou je to to, čo som napísal predtým, ale až nedávno som zvážil, že je čas to publikovať.

Počas vašej kariéry ste vy-striedali mnoho povolaní. Čerpali ste z toho inšpiráciu aj pri písaní kníh pre deti?

- Ako detský lekár som sa stretol s príbehmi detí, ktoré človeka zasiahnu či po sociálnej, alebo zdravotnej stránke. Videl som deti, ktoré môžem obdivovať. Bola to pre mňa veľká škola. Spomeniem jeden prípad, ktorý mi dal mnoho. Pred rokmi ma privolali do jedného ústavu. Bolo to dvanásťročné dievča, ktoré bolo odkázané na lôžko a malo zápal pľúc. Jej svetom bola pos-teľ. Mala tam malý televízor a rádio. Reálne videla cez okno len jeden strom. Videla ho na jar, keď rozkvitol, cez leto, potom keď opadali listy a v zime pod snehom. A tak dookola. To bol celý jej svet. Pritom v televízii videla rozprávky o princeznách, alebo ako sa volili kráľovné krásy v miss. To nebol jej svet, to videla len na malej obrazovke. Ako som počúval jej srdce a pľúca v znetvorenom hrudníku, s úplnou vážnosťou sa ma spýtala, či neumrie. Podarilo sa ju vyliečiť. Ale uvedomil som si, že akú má ten zmrzačený život pre ňu hodnotu a chce žiť za každú cenu. Stretol som sa s mnohými podobnými prípadmi. Preto som si vedomý, že deti potrebujú ochranu a potrebujú aj dobrú literatúru.

Ako lekár ste sa stretávali s ľuďmi, ktorí potrebujú pomôcť. Ale v školskom autobuse boli zdravé deti. Čerpali ste aj od nich inšpiráciu?

- Áno, zažil som s nimi veľa zábavy. Keď som viedol autobus, išiel som rôzne trasy. Dostal som papiere, kde boli vypísané zastávky a kde a kedy mám zobrať deti. Bolo leto, mal som otvorené okno a po pár zastávkach mi papiere vyleteli. Pohotovo som sa zahral s deťmi, aby ma navigovali. Jedno dievča mi hovorí doľava, doľava. Ja som vo veľkej premávke odbočil doľava do malej uličky. Na to mi povedala, že mi chcela ukázať, kde býva jej babička, ale ja som mal ísť rovno. To je bezprostrednosť detí.

V Česku ste už boli zabehnutý a mali ste tam svoje postavenie. Nebolo demotivujúce po príchode do Kanady začať odznova?

- V rámci môjho profesijného života som pracoval aj v laboratóriu. Tam kolega mal plagát, na ktorom bolo po anglicky napísané: Disappointed? Yes? Discouraged? Sometimes. Defeated? Never. V preklade to znamená: Sklamaný? Áno. Odradený? Niekedy. Porazený? Nikdy. Úplne to vystihuje moju situáciu.

Okrem písania kníh prejavujete svoju tvorivosť aj v hudbe. Hru na ktorých hudobných nástrojoch ovládate?

- Nepovedal by som, že ovládam. Niekedy ma mrzí, že som hudbu naozaj neštudoval. Nie- žeby som nechcel byť lekárom. Ale keby človek mohol žiť dva životy, tak vedľa tejto profesie by som si vybral hudobnú dráhu. Ak to môžem tak nazvať, tak hrám na gitare, klavíri, mám päťstrunové bluegrassové bendžo, doma mi visia husle, ale na tie si trúfnem len po nejakom poháriku. Hudbu mám ale veľmi rád, bez nej by človek mohol len ťažko existovať.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Diela Ivana Jakušovského vyrážajú dych. Striekal aj pod paľbou na Lešti (+FOTO) Čítajte 

Akú hudbu máte rád?

- Skôr by som to povedal naopak, čo nemám rád. Medzi svoje obľúbené žánre nemôžem zaradiť hudobný švindeľ. To je napríklad hip-hop. Tam nemám pocit že ide o hudbu, ale o akýsi podvod. Je to akési rýchle hovorenie určitých sekvencií. Ale to je môj subjektívny názor. Na druhej strane, aj nepodarená pieseň je pieseň. Pokiaľ tam niekto poctivo skladal a chcel tým niečo vyjadriť, je za tým kus neho, tak to je poctivá práca.Mám rád aj klasickú hudbu. Nikto nemôže poprieť ani rock, Queen, Pink Floyd a podobne. To sú základné kamene modernej rockovej hudby. Mám rád náročnejšiu hudbu, v ktorej človek môže hľadať a stále v nej nachádza niečo nové a naplňuje ho.

Aj spievate?

- Rád spievam. Pochádzam z južnej Moravy, kde o piesne nie je núdza. Aj v posledných rokoch, keď som prišiel a niečo sme oslavovali, tak sme sa rozospievali. S chuťou si zaspievam a sú to aj dvojhlasy. Mám aj príhodu z Moravského Slovácka. Bol som tam na návšteve vo vínnej pivnici. Tam mi vinár dával ochutnávať rôzne druhy. Bol júl a človek to v pivnici až tak necíti. Ale keď som vyšiel von, tak mi to udrelo do hlavy. Vinár mi povedal: ´Tož, ja vidím, že sa neudržíš na nohách. Tož, ty nemôžeš ísť pešo. Tu máš bicykel a choď.´

To myslel vážne alebo zo srandy?

- Vážne. Dal mi bicykel a išiel som cez Uherské Hradiště. Spieval som si nahlas cez všetky ulice a došiel som až, kam som chcel. Vinár má takú skúsenosť, asi to nebolo prvýkrát, čo tak niekoho poslal.

Čo by ste odkázali čitateľom?

- Aby ľudia nezabúdali na knižky. Pretože je to zdieľanie príbehov postáv, ktoré žijú len na papieri. Keď knihu neotvoria, tak postavy nemajú možno prehovoriť.