PRIEVIDZA. Karol Mikuláš, 96-ročný bývalý baník, za celý svoj život prežil toľko, čo by sa niektorým nepodarilo za desať životov. Narodil sa v Handlovej a polovica jeho srdca stále bije pre Handlovú. Neskôr sa zamestnal v nováckej bani a v roku 1951 sa preťahoval na sídlisko Píly v Prievidzi. Bol jedným z jeho prvých obyvateľov.
„Na mohutný nástup nových pracovníkov bane bolo treba zabezpečovať rýchlu výstavbu nových sídlisk. Do roku 1953 postavili dvanásť podlažných bytov, banské slobodárne a iné zariadenia potrebné pre život. Sídlisku sa dostalo aj ozdoby výsadbou smrekových a iných porastov,“ spomenul si na počiatky prievidzského sídliska.
Umelec Ivan Jakušovský: Bežal som so psom zahryznutým v zadku a zbieral spreje Čítajte Začal v Handlovej
Do bane sa prvýkrát dostal v Handlovej v roku 1939 ako osemnásťročný. O päť rokov neskôr sa stal zamestnancom generálneho riaditeľstva handlovských uhoľných baní, ktoré sídlilo v Bratislave. Zarábal osemsto slovenských korún mesačne. Po nástupe dostal dva platy, čiže bol finančne zabezpečený.
Netrvalo to však dlho. Začala ho hľadať Štátna bezpečnosť, pretože sa neprihlásil k odvodom. „Rozmýšľal som, čo urobím. Domov som ísť nemohol, ani k rodičom. Rozhodol som sa ísť do Štós kúpeľov. Tam som bol ako dvanásťročný chlapec, ako syn baníka, na dvojtýždňovom pobyte. Páčilo sa mi tam a myslel som si, že v tých horách a kopcoch sa nejako stratím,“ povedal. V kúpeľoch sa chcel zamestnať, bez pláce, len za stravu a za ubytovanie. Správca mu spočiatku neveril, ale napokon ho prijal.
Všetko dobre prebiehalo až sa dozvedel, že partizáni na železnici v Margecanoch povyhadzovali výhybky. „Vtedy mi zaplo, že sa bude niečo diať. Vyrazil som do Margecian a chcel som sa dostať domov. Prišiel som len do Popradu. Tam do vlaku nastúpili ľudia s páskami. Povstanie. Hneď som šiel do popradských kasární aby som sa zaučil. Zúčastnil som sa Slovenského národného povstania. Bol som v Telgárte, keď horel,“ opísal ťažké chvíle.
Po vojne sa vrátil domov. To sa však nepodarilo jeho otcovi, ktorý zahynul v koncentračnom tábore v nemeckom Sachsenhausene. Mladý Karol sa musel starať o rodinu, o mamu a sestru. „Život je taký. To je len jeden malý príbeh, ktorý som prežil.“
Ľudia na knihy nezanevreli, tvrdí knihovníčka Agnesa Šenitková Čítajte Trest v uránových baniach
Osud ho ťažko skúšal aj počas práce v bani v Novákoch. Spolu s kolegami ho krivo obvinili, že v rámci Československej republiky vytvorili skupinu ľudí, ktorá usilovala o zvrat štátu. Obvinili ho zo sabotáže, vraj mal podpáliť 30-tisíc tonovú kopu uhlia.
„Jedna verzia bola, že som ich podpálil koksom a druhá, že som to spôsobil rozžhavenou tyčou. Nechápali, že uhlie, ktoré dlhšie leží sa môže vznietiť samé. Preto ma vyšetrovali sedem mesiacov a hlavne v noci. Nedali mi spať. Mal som miniatúrnu celu s malým okienkom a s tureckým záchodom. To však nebolo najhoršie. Najhorší bol psychický nátlak, ktorým chceli vymámiť tú pravdu, ktorú si oni žiadali,“ spomenul.
Súdili ho v Nitre. So svojim obhajcom sa videl len deň pred procesom. „Povedal mi, že nasledujúci deň budem mať súd. Oznámil mi, že ak chcem povedať niečo, čo by mi pomohlo, mám tak urobiť. Do mňa vošiel neskutočný hnev. Po pár sekundách som mu odpovedal, že ak mi chce pomôcť, nech mi povie výsledok, ako Baník Handlová obstál v súťaži o vedúce miesto s Trenčínom,“ tým chcel Karol povedať, že všetko, čo povie, je zbytočné.
Odsúdili ho na prácu v uránových baniach na Přibramsku. Tam pracoval spolu s ďalšími odsúdenými aj s civilnými občanmi. Keď bol v baniach, mali s manželkou desiate výročie svadby.
„Jeden z tých, ktorí nám dopravovali prázdne vozne a odvážali plné, sa nám občas prihovoril. Bol to civilný zamestnanec. Rozprával sa s nami napriek veľkému zákazu a nebezpečenstvu. Raz sa spýtal, či nepotrebujem pomôcť. Zistil som, že býva v Prahe. Moja manželka bola v tom čase v Prahe u rodičov. Požiadal som ho, aby v deň výročia našej svadby kúpil peknú kyticu kvetov a doručil ju manželke,“ povedal o jednom zo zážitkov.
Karolov civilný kolega jeho prianie splnil. Chyba bola v tom, že pri odovzdávaní mal zelené nohavice. Pani Mikulášovú našiel a podal kyticu. Tá nevedela, čo si má pre tie nohavice myslieť. Neskôr sa toto nedorozumenie vysvetlilo. Karol Mikuláš však bol v tej chvíli šťastný, pretože aspoň takto mohol potešiť svoju ženu.
Trest v uránovej bani prežil a vrátil sa späť domov, na hornú Nitru. „Opäť som začal pracovať v nováckych baniach. Môj kolektív vyhodnotili ako najlepší. A bol to jediný kolektív, ktorý nebol brigádou socialistickej práce. Všetci burcovali, poďme, my na to máme. Ja som bol zástancom toho, aby čo najviac robili stroje a nie ľudia,“ vysvetli. To, že sa v tom čase začali v bani používať nové stroje, bola z veľkej časti jeho zásluha. Pomocou nich jeho kolektív nadmerne plnil plán. Baniam zasvätil celý svoj pracovný život. Do dôchodku odišiel v roku v roku 1976.
Pri popíjaní naberajú vedomosti. Krčmové kvízy sú čoraz populárnejšie Čítajte Smiech aj smútok
„Nedávno som mal úsmevnú príhodu. Na dvere mi zaklopal pán, ktorý sa predstavil a povedal, že je zo sociálnej poisťovne. Vraj sa prišiel pozrieť, či žijem, pretože som štyridsaťdva rokov na penzii. Overil si to, poďakoval a odišiel,“ usmial sa Karol Mikuláš.
Po tejto spomienke však zvážnel. „My, ako rodičia, sme urobili jednu chybu. Prežil som hnusnú druhú svetovú vojnu. Povedali sme si, že musíme byť dobrí, aby sa neopakovali zverstvá vojny. Sľúbili sme si, že vytvoríme generáciu, našich detí, ktorá bude schopná. My sme svoje utrpenie prejavovali svojim deťom tým, že sme chceli pre nich to najlepšie. Hovorili sme im, nechaj to, ja to urobím, len aby sa mali dobre, aby netrpeli. Tým sme ich naučili ako nerobiť a mať sa dobre. Snažili sme sa im dať šancu na lepší život, ale pokazili sme to na plnej čiare. Urobili sme z nich bytosti, ktoré nevedia, prečo majú žiť,“ vyčítal si.
Ani vo svojom pokročilom veku nezanevrel na turistiku, ktorú miloval už zamlada. Cez Silvester bol na Vyšehradnom, odtiaľ išiel peši do Pravenca. V januári absolvoval prechod z Hrebienka na Skalnaté pleso. Vo februári sa bol pozrieť neďaleko Markušoviec na súskalie, na vrchu ktorého sa nachádza útvar pripomínajúci hríb.
„Po Slovenskom raji môžem chodiť so zatvorenými očami, toľkokrát som ho prešiel. Často sa zoberiem sám. Idem napríklad na Šútovce a potom cez Bojnice späť,“ opísal svoje potulky prírodou. Ako hovorí, pri nich si vyčistí hlavu a vytvorí priestor na nové myšlienky.
To, ktoré miesto na Slovensku je najkrajšie, nevie povedať. „Mnohokrát som pre to nespal a rozmýšľal som nad tým. Všetky miesta sú svojou krásou rovnaké,“ povedal zanietený turista.
Ďalším jeho celoživotným koníčkom je modelárstvo. S ním začínal ako žiak na handlovskej meštianskej škole. Na Slovensku v tom čase neboli pomôcky, z ktorých by sa modely dali vyrábať. Prvé materiály si vyrábali svojpomocne, napríklad štiepaním dosky. Neskôr sa vďaka jednému z učiteľov dostali k modelárskym materiálom z obchodu v Prahe. Pomocou nich vyrobil francúzsky dvojplošník Dorniér s tromi motormi na plavákoch. V jeho zbierke sú aj niekoľkometrové diela.
„Vytvoril som starú Banskú kolóniu v Handlovej. Spravil som aj model vlakového nádražia v Prievidzi. Stanicu, koľaje, lokomotívy. Vyrobil som reálne osobné aj nákladné vagóny a rovnako aj rýchlikové a nákladné parné lokomotívy,“ priblížil svoj koníček. Všetky svoje modely má zabalené doma v pivnici.
Model, ktorý vytvoril Karol Mikuláš. (zdroj: Archív KM)Stále s názorom
Každý deň už desaťročia si kupuje dva denníky. Jedným z nich je aj SME. Kupuje ho od jeho prvého vydania. Aj vďaka sčítanosti má názor aj na súčasnú politiku. Zaviedol by len tri smery. Pravú stranu, ľavú stranu a nezávislých. „Pravá strana by podala dobrý návrh, tak nezávislí by ho podporili. Ľavá strana by podala dobrý návrh, tak by ho nezávislí podporili tiež. Nemohlo by tu byť také obrovské rozdávanie peňazí ako dnes,“ myslí si.
Svoje si myslí aj o aktuálnej situácii na hornej Nitre, o bojkote elektrárni a baní. „To, že je tu škodná elektráreň v Novákoch, ktorá zamoruje našu oblasť, je minimum oproti zamorovaniu ovzdušia miliardami výfukových plynov z motorových vozidiel na celom svete. Pohoršuje sa niekto nad tým, že vo svetovom rámci lietajú denne tisíce lietadiel, ktoré likvidujú ozónovú vrstvu. Že zapríčiňujú otepľovanie zemského povrchu a súčasne zvyšovanie hladín morí, ktoré dnes alebo zajtra budú zatápať prímorské mestá?“
Baníkov si podľa jeho slov treba vážiť. „Nechajme dožiť posledný vozík naložený uhlím a postavme ho na viditeľnom mieste, ako symbol baníctva. Uvedomte si, že to bolo baníctvo rudných, uránových a uhoľných baní, ktoré za krátku dobu pomohli, že dnes sme tam, kde sme.
Bez baníckych hrdinov, z ktorých mnohí obetovali svoje životy, by nebol dnešok. Je treba baníkom poďakovať a vážiť si ich prácu,“ nabádal k zamysleniu.
Osud prijíma s pokorou. „Záver života mám pred sebou. Nebojím sa smrti, pretože všetko okolo nás má svoj začiatok a koniec. A týmto sa riadim. Aj keď som len obyčajný dožívajúci človek, za svoj život sa nemusím hanbiť,“ uzavrel Karol Mikuláš.
