PRIEVIDZA. Jozefovi Novákovi a Jozefovi Matejekovi udelilo prievidzské zastupiteľstvo Ceny mesta Prievidza in memoriam. Obaja boli rušňovodičmi v pancierových vlakoch počas druhej svetovej vojny a aktívne sa zapojili do odboja. Po vojne sa na týchto mužov činu zabudlo.
Napriek tomu, že ani jeden z nich sa nenarodil na hornej Nitre, za prácou prišli do Prievidze a natrvalo sa v nej usadili.
Tri dni kráčal domov
V Modranke, ktorá je dnes súčasťou Trnavy, sa v roku 1910 narodil Jozef Novák. Do prievidzského depa prišiel pracovať v roku 1939 ako rušňovodič a zámočník.
„Pravidelne absolvoval hlavne trať Prievidza – Horná Štubňa s nákladnými i osobnými vozňami, jazdieval však aj cez Diviaky do Zvolena,“ priblížila predsedníčka komisie školstva a kultúry pri Mestskom zastupiteľstve v Prievidzi Helena Dadíková.
Počas ilegality pracoval Jozef Novák ako spojka a zabezpečoval najmä prísun potravín a materiálov pre partizánske skupiny na hornej Nitre.
„Po bojoch v SNP Jozef Novák ako rušňovodič posledný opúšťal pancierový vlak Hurban. Pretože bol zranený, dostal príkaz, aby nebol na ťarchu ostatným, odísť domov. Z Harmanca do Prievidze išiel pešo tri dni. Totálne vyčerpaný pokračoval v službe a pozemnom hnutí,“ ozrejmila Dadíková.
Oslobodenie Prievidze 4. apríla 1945 ho zastihlo v práci. Zúčastňoval sa na rekonštrukcii zničenej železničnej stanice. Na vlastnom tele spolu s kolegami vliekol do depa jedinú nezničenú lokomotívu, ktorá ležala vykoľajená v poli pred dnešným „Čínskym múrom“ v Prievidzi.
Na následky zranení a útrap z vojny zomrel koncom roka 1952. Zostala po ňom štvorročná dcéra a sedemmesačný syn.
Dadíková upozornila, že Jozef Novák sa po roku 1948 žiadneho uznania nedočkal, „pritom jeho žena Emília sa celý život usilovala, aby pamiatka jej manžela nebola zabudnutá. Roky korešpondovala s úradmi, ministerstvom spravodlivosti, nikdy žiadnu kompenzáciu za manžela nedostala.“
Skončil v zajatí
Jozef Matejek pochádzal od Zvolena. V tomto meste nastúpil aj do služby ako rušňovodič, neskôr ho preložili do Prievidze. Bol účastníkom národného boja za oslobodenie a ako príslušník 1. Československej armády na Slovensku sa ocitol v zajatí.
Jazdil pancierovým vlakom Masaryk, s ktorým sa zúčastnil na viacerých bojoch. Pridal sa k partizánom, ktorých koncom októbra 1944 zajali Nemci.
„Z Bystrice boli cez územie Čiech prevezení do Nemecka do zajateckého tábora Muhlberg. Odtiaľ boli pridelení na nútené práce do baní v Ervěniciach. S rapídne zhoršeným zdravotným stavom išiel Jozef Matejek domov koncom mája 1945,“ ozrejmila Dadíková.
Keď sa jeho stav zlepšil, opäť nastúpil do práce v prievidzskom depe, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Naďalej však pracoval v iných organizáciach ako kurič alebo vrátnik. Zomrel vo veku 92 rokov v apríli 2005.
