PRIEVIDZA. Televízia a internet sú pre deti ľahšou cestou na vyplnenie voľného času, ako šport. Nemalý podiel na pohodlnosti detí majú aj ich rodičia, ktorí ich nevedú k fyzickej aktivite.
Tvrdia to tréneri detí a mládeže z niektorých športových klubov, ktoré fungujú v Prievidzi.
Hľadajú ľahšiu cestu
„Som presvedčený, že deti majú záujem o šport, pohyb je u nich prirodzene zakotvený v génoch,“ hovorí tréner z basketbalového klubu BC Prievidza Mládež Marek Bulík.
Jedným dychom ale dodáva: „Dnešný životný štýl však tieto prirodzené potreby potláča. Pre rodičov je jednoduchšie pustiť deťom rozprávku v televízii, ako ísť s nimi von na prechádzku alebo na športovisko. V staršom veku to pokračuje počítačmi a internetom.“
Tieto slová potvrdzuje aj tréner mladých zápasníkov zo Zápasníckeho klubu Baník Prievidza Libor Mokrý.
„Dieťa hľadá ľahšiu cestu, tam, kde je ťažko, nechce byť. A doma pri počítači je veľmi ľahko.“
Pripomína, že to, čo kedysi zabezpečoval štát, je dnes na rodičoch, ktorí musia do športovania dieťaťa vkladať nemalé peniaze.
„Dobrá podpora mládeže mestom Prievidza je asi slovenskou výnimkou,“ myslí si Mokrý.
Aj basketbalový tréner pripomína, že platenie členského v športových kluboch je pre deti zo sociálne slabších rodín problémom.
„Dnešná doba je na aktívne športovanie komplikovanejšia,“ zdôraznil Bulík.
Často víťazia nástrahy
Pokiaľ sa dieťa rozhodne pre niektorý šport, rodičia ho môžu prihlásiť do klubu, v ktorom sa mu môže naplno venovať.
„Problémom však je, že pri jednom športe deti dlho nevydržia. Rodičia sú zväčša benevolentní a umožnia im zmenu,“ hovorí o skúsenostiach trénerka zo Športovej školy karate Prievidza Dušana Čierna.
Tvrdí, že deťom chýba väčšie odhodlanie trénovať, dosahovať výsledky. „Keď sú v mladšom školskom veku, prichádzajú na tréningy s rodičmi či starými rodičmi. Okolo štrnástich, pätnástich rokov prichádzajú bez dozoru, takže hľadajú možnosti, ako sa uliať. Stredoškoláci ešte občas vydržia pri nejakom športe, vysokoškoláci ho v mnohých prípadoch už úplne ignorujú,“ tvrdí Čierna.
Zápasníckou telocvičňou prešlo podľa Mokrého množstvo chlapcov aj dievčat. „Ale priviesť ich až k vrcholu je takmer nemožné. Ulica, kamaráti, rodina, počítač, nástrah je mnoho. Nájsť tých správnych, čo nepodľahnú, je náročné. V Prievidzi neexistuje ani športová trieda so zameraním na zápasenie. Vytvorenie takéhoto kolektívu by bolo prospešné.“
Napriek tomu, že Prievidza je pravdepodobne najbasketbalovejším mestom na Slovensku, záujem o tento šport je u detí nižší ako napríklad pred dvadsiatimi rokmi.
„Vtedy sa do športovej basketbalovej triedy hlásilo cez sto záujemcov. Dnes nevieme vytvoriť športovú triedu z čisto jedného športu. Pár sa ich hlási, no veľkou výhrou je, keď máme jedno družstvo vytvorené z hráčov narodených v jednom roku,“ ozrejmil problém Bulík.
Výsledky prievidzských basketbalistov sú pre mládež určite povzbudzujúce, podľa Bulíka by však „bolo dobré, keby v klube hralo viac domácich hráčov, aby chalani v pubertálnom veku videli, že sa oplatí na sebe makať, že to k niečomu vedie.“
Pravdou však podľa neho tiež je, že na extraligu treba kvalitu a mladí chlapci ju väčšinou nemajú.
„Nie sú ochotní na sebe tvrdo pracovať. Navyše podmienky na výchovu talentov v porovnaní s okolitými krajinami, ale aj inými klubmi na Slovensku, sú neporovnateľné.“
Nelezú po stromoch
Tréneri mladých športovcov sa zhodujú, že deťom chýba telesná zdatnosť.
„Nemajú často základné zručnosti, osemročný chlapec či dievča nevie urobiť ani kotúľ. Dve hodiny telesnej výchovy za týždeň sú veľmi málo,“ kritizuje Čierna.
Bulík zas pripomína, že „deti sa nehrajú vonku, nelezú po stromoch, neskáču gumu a nevenujú sa mnohých iným aktivitám, ktoré prirodzene rozvíjajú ich fyzickú zdatnosť. Preto je u mnohých detí priam tragická.“
Mokrý zdôrazňuje, že deti by nemali športovať, aby sme mali účasť na olympiáde.
„Športu by sa mali venovať preto, aby žili zdravo, boli v kolektíve, naučili sa prehrávať a bojovať, vedeli si navzájom pomáhať, naučili sa myslieť samostatne a niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.“
