Ružena Becková stratila takmer celú rodinu, ako dieťa zažila peklo koncentračného tábora aj ukrývanie sa pred nacistami. Smrť jej denne dýchala na krk. Dnes hovorí, že na vojnové hrôzy by sa nemalo zabúdať.
PRIEVIDZA. Dnes, 27. januára si celý svet pripomína sedemdesiate výročie oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime a utrpenie šiestich miliónov ľudí, ktorí zahynuli počas holokaustu.
Tento deň si desiatky krajín pripomínajú ako Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Spomínať bude aj 87-ročná Ružena Becková (rodená Steinerová), zrejme posledná Prievidžanka, ktorá prežila koncentračný tábor a hon na nepohodlných.
Život plný utrpenia
Ružena Becková sa narodila v roku 1927 v Prievidzi. Jej otec bol autodopravca, v centre Prievidze vlastnili dom. Mala jedného brata. Jej život sa zmenil pred druhou svetovou vojnou, ako jedenásťročnej.
„Celé naše utrpenie sa začalo vznikom Slovenského štátu, kedy bola naša svojprávnosť a ľudská dôstojnosť úplne vymazaná. Všetky krivdy nastali spolu s protižidovskými zákonmi, ktorých súčasťou bola povinnosť nosiť na oblečení prišitú žltú hviezdu,“ spomína pani Becková a dodáva: „Prežila som v živote toľko strašného ako málokto. Nemala som mladosť.“
Už v roku 1938, keď chodila do piatej triedy gymnázia, ju v rámci rasovej perzekúcie vyhodili zo školy. Musela ísť do mešťanky, no aj odtiaľ ju vyhodili a skončila v židovskej škole s ostatnými židovskými deťmi.
Dôchodkyňa spomína na najhoršie časy dodnes. Doma má dokonca odloženú pôvodnú hviezdu, ktorú nosila prišitú na hrudi už ako dieťa. „Nesmeli sme chodiť nakupovať s ostatnými ľuďmi, bili nás, pokrikovali a postrkovali na ulici, bolo to veľmi zahanbujúce. Boli dobrí ľudia, ktorí nám pomohli, ale aj takí, ktorí nás tĺkli a obrali o všetko.“
Rodine pani Beckovej zobrali gardisti byt a majetok, museli odísť z domu. „Celé mesiace sme mali zabalené päťkilové balíčky na cestu. Dodnes nerozumiem, prečo sa Židia týmto neprávostiam nebránili,“ zamyslela sa.
Koncentračný tábor v Novákoch si Židia museli sami pred vojnou postaviť, potom ich doň zavreli. Foto: ARCHÍV RB
Transporty
Pocit neistoty vyvrcholil, keď prievidzských Židov 2. až 4. júna 1942 zhromaždili v okolí dnešného Priora a odtiaľ ich odvážali do Novák, kde bol koncentračný tábor. Neskôr ho premenovali na koncentračný a pracovný tábor.
Už v roku 1937 do neho nahnali židovských chlapcov, ktorí tam museli postaviť drevené baraky.
Takmer každý prievidzský Žid sa ocitol v nováckom tábore. Niektorí tam ostali, iní nie. „V Novákoch nás triedili. Väčšinu z nováckej stanice vo vagónoch vypravili priamo do koncentračných táborov v Osvienčime, Birkenau a iných.
Zvyšní ostali pracovať v nováckom tábore. Ja s rodičmi a bratom medzi nimi. Mali sme obrovské šťastie.“
Tridsaťtri najbližších príbuzných Beckovcov ho však nemalo, zomreli v plynovej komore.
Otec pani Beckovej choval priadku morušovú, čo jeho rodine zachránilo život. Veliteľ tábora sa väzňov spýtal, kto vie chovať priadky, tak sa prihlásil. Mohli ostať. Pracovali v poľnohospodárstve, v krajčírskej a stolárskej dielni, otec bol veliteľov vodič.
V roku 1943 bol z Novák vyslaný posledný transport, pri ktorom takmer tisíc ľudí odviezli rovno do plynu. Paradoxne to bolo v deň, kedy si Židia pripomínajú svoj najväčší sviatok – Deň zmierenia.
V stolárskej dielni pracoval brat pani Beckovej (vpravo) už ako dieťa. Foto: ARCHÍV RB
Dva roky väzňami
Beckovci boli v tábore zavretí dva roky, keď sa v apríli 1944 jeho brány otvorili.
„Povedali nám, že sme voľní. No nebolo to tak, pretože sme sa museli dlhé mesiace skrývať a utekať. Išli sme až do Harmanca a odtiaľ sme museli ujsť do hôr, kde sme prežívali až do oslobodenia. Podarilo sa nám to vďaka môjmu budúcemu manželovi, ktorého som spoznala v tábore. Bol vodič a po otvorení brán tábora mal za úlohu vyviezť nejaké sudy. Tie zhodil na Banskej, vrátil sa pre nás a zaviezol nás do Banskej Bystrice. Podarilo sa nám ujsť len pár hodín predtým, ako Nemci obsadili Prievidzu, zachránil nám život,“ spomína dôchodkyňa.
Niekoľko mesiacov strávila aj s partizánmi, ku ktorým sa pridal jej manžel. Nejaký čas bývali v horskej chate, ktorú niekoľkokrát ostreľovali, boli neustále na úteku. Mnohých pochytali a postrieľali. „To boli strašné časy, možno ešte horšie ako v tábore.“
V horách boli utečenci aj v tuhom mraze, neprezliekali sa, nemali čo jesť, mali vši, svrab, veľký hlad a omrzliny. „V najhorších časoch sme mali prídel šesť fazúľ na deň uvarených v snehu.“
V horách ich po pol roku objavili Maďari a Rumuni, ktorí ich doviedli do dediny Staré Hory. Pešo potom cez Slovenské Pravno prešli až domov do Prievidze.
Mnohé väzenkyne trávili dni v krajčírskej dielni. Foto: ARCHÍV RB
Ťažký nový začiatok
Začať opäť žiť nebolo vôbec jednoduché, Beckovci nemali nič. „V našom dome žili bývalí gardisti, ktorí nám ho vzali, no my sme ich nevyhnali. Našťastie sme mali u známych odložených dvadsaťtisíc korún, ktoré nám vrátili a mohli sme začať odznova. Brat emigroval do Izraela, pre ťažký zdravotný stav otca sme my s mamou ostali tu,“ spomína.
Pani Becková si najskôr dokončila školu, získala kuchársky, krajčírsky a čašnícky výučný list. Potom si spravila maturitu na hotelovej škole počas prázdnin a napokon vyštudovala aj vysokú školu.
Túžila byť lekárkou, no celý život učila. Najskôr na učňovke, potom vo večernej škole.
Dielňa na výrobu škatúľ. Foto: ARCHÍV RB
Dodnes spomína
Ružena Becková sa v srdci stále cíti byť Židovkou a na svoj pôvod je hrdá. Mladší ľudia ho dnes väčšinou taja. „Možno z obavy, že sa tie hrôzy vrátia.“
Na holokaust zabudnúť nedokáže. „Často myslím na to, čo som prežila, na to, ako umreli moji blízki. Myslím si, že nikto by na to nemal zabúdať, aj keď viem, že dnes už mnohým téma holokaustu lezie na nervy. Napriek tomu som sa o ňom snažila hovoriť celý život. Veď 60-tisíc zavraždených zo Slovenska nie je maličkosť.“
S odstupom času vníma neprávosti páchané na Židoch intenzívnejšie. „Keď som bola dieťa, nechápala som, čo sa deje. Keď našich blízkych odvážali, netušili sme, kam idú a kedy sa vrátia. Hovorili nám, že všetkých Židov odvezú na Madagaskar, kde budú mať vlastný štát. Vtedy som si myslela, že nám chcú pomôcť,“ spomína.
Pravdu sa ľudia dozvedeli až po vojne, keď márne čakali, že sa ich príbuzní vrátia.
„Vnímanie Židov za vojny bolo veľmi nespravodlivé a myslím, že pramenilo zo závisti. Židia boli vždy veľmi usilovní a súdržní. Medzi nami však boli bohatí aj chudobní, vždy si pomáhali navzájom,“ vysvetľuje.
Po vojne sa pani Becková stretla so svojimi spoluväzňami, ale aj s ľuďmi, ktorí jej rodine ublížili. Dodnes udržiava telefonický kontakt s priateľmi, s ktorými sa zhovárajú o živote a minulosti.
Dnes dôchodkyňa stále veľmi aktívne sleduje spoločenské dianie. Veľa číta, za mesiac zvládne aj osem kníh. Väčšinou historických, no nebráni sa ani ľahšej literatúre.
Vie, že aj dnes existuje v spoločnosti antisemitizmus, no nestretáva sa s ním. V názore na budúcnosť má jasno.
„Ľudia by nemali dovoliť, aby sa niečo podobné ako holokaust zopakovalo. Bolo to najhoršie obdobie v židovských dejinách.“
Ružene Beckovej hrôzy vojny dodnes pripomína vlastná žltá hviezda, ktorú musela nosiť na hrudi. Foto: JANA WURSTOVÁ.
