Jej symbolom je motýľ ako predstaviteľ voľnosti. O začiatkoch, krízach aj nových výzvach sme sa rozprávali so zakladateľom Zabudnutých MARCELOM URÍČOM.
Kedy ste s hudbou začali?
- Ešte ako dieťa som hral v tužinskej kapele s názvom Údenáči. Bolo to zoskupenie malých chlapcov. Vtedy každé dieťa hralo na nejaký hudobný nástroj, s kamarátmi z Tužiny a Prievidze sme sa stretávali a hrali coutry.
Čo sa s Údenáčmi stalo?
- Mňa to prestalo baviť, nemal som až taký vrelý vzťah ku coutry, viac ma lákal folk. Tak som odišiel s tým, že si založím vlastnú kapelu. A tak vznikli Zabudnutí.
Kedy to bolo a ako sa kapela formovala?
- Zabudnutí vznikli v roku 1988. Prvými členmi boli Paľo Chalupčík, ktorý hral na basu a spevák Peter Kršiak. Neskôr sme sa v miestnej krčme Britve na akcii VeHuHu – večer hudby a humoru stretli s Edom Lutringom, ktorý sa ku kapele pridal. Nakoniec prišiel Dušan Krajčírik, ktorý hral na bicie.
Foto: ARCHÍV KAPELY
Čo znamená názov kapely?
- Úprimne, už nikto z nás si nepamätá, ako ten názov vznikol a kto a prečo ho vymyslel (smiech).
Ako si spomínate na začiatky Zabudnutých?
- Vždy som neznášal, keď niekto hral cudzie pesničky, my sme od začiatku išli inou cestou. Skladali a hrali sme vlastné piesne. Dosť dlho sme fungovali v pôvodnej zostave, potom sa však veľakrát zmenila. Dnes sme už len dvaja „starí“ Zabudnutí.
Kedy kapela zažívala najlepšie časy?
- Po páde socializmu. Vtedy sme veľa koncertovali nielen doma, ale na celom Slovensku a v Čechách. Organizovalo sa veľa festivalov a súťaží, často sme cestovali.
V časoch najväčšej slávy. zľava: Marcel Uríča, Jozef Gocman, Edo Lutring a Peter Kršiak. Foto: ARCHÍV KAPELY
Dalo sa vtedy hudbou živiť?
- Nedalo. V tých časoch mal každý svoju prácu a hudba bola koníček, ktorý sme si sami sponzorovali. Na koncerty sme chodili za preplatenie cesty či občerstvenie. Len zriedka sme dostali nejakú malú finančnú odmenu. Nám to však neprekážalo, hudbu sme robili z lásky, nie pre peniaze. Nikdy sme sa ňou neživili.
Kto je autorom vašich piesní?
- Väčšinu napísal dnes už nebohý Rasťo Havalda, texty robil aj Jozef Gocman. Autorom hudby som vo väčšine prípadov ja. Máme ešte peknú kopu Havaldových textov, ktoré čakajú na svoje zhudobnenie.
Od začiatku ste sa publiku predstavili vlastnými, vtedy neznámymi skladbami. Muselo byť ťažšie stať sa obľúbenými.
- Vždy sme vystupovali so svojimi pesničkami a myslím si, že sme nikdy neboli populárni.
Foto: ARCHÍV KAPELY
Podľa toho, čo viem, je to inak. Ľudia v regióne mali vašu hudbu radi.
- To áno, na hornej Nitre našu tvorbu ľudia poznali. Ak sa im páčila a páči, mám veľkú radosť. Napríklad môj kolega si vypýtal naše cédečko po tom, ako videl našu web stránku. Vtipné bolo, že vždy ráno, keď sme chodili do práce, ozýval sa z jeho domu môj hlas.
Kedy skončili „starí“ Zabudnutí?
- Naposledy sme spolu hrali v roku 1995 na Remate, fungovali sme teda sedem rokov. Kapelu som rozpustil pre osobné problémy. Vtedy som si myslel, že je to definitívny koniec, nepripúšťal som, že by sme sa znova stretli na pódiu.
Stalo sa.
- Áno, ja som bol dlhšiu dobu mimo Slovenska a s členmi kapely som nebol v kontakte. Zabudnutí sa na pódium spoločne postavili v roku 2009, kedy sme na návrh Jozefa Gocmana v Regionálnom kultúrnom centre v Prievidzi odohrali spomienkový koncert pre Rasťa Havaldu, ktorý nás rok predtým navždy opustil.
Pokračovali ste v spolupráci?
- Dohodli sme sa, že skladby, ktoré sme dovtedy zložili, vydáme na cédečku. Trvalo to rok, no nakoniec sa to podarilo. V tom čase sme ale spoločne nekoncertovali.
Zarobili ste niečo na cédečku?
- Nie, vydali sme dvesto kusov a takmer všetky sme rozdali známym. Ako som už spomenul, naša hudba nie je o peniazoch, tešíme sa z každého záujmu o ňu. Žiadny veľký biznis sa nekonal.
Foto: ARCHÍV KAPELY
Prečo ste už nekoncertovali?
- Časť členov skončila, ťažko sme hľadali nových, bol to bezúspešný kolobeh. Jeden známy hudobník sa čudoval, dokedy ma to bude baviť a vysvetlil mi, že koncertovať sa dá aj inak. Že netreba stále zháňať nových členov, ale stačí si hudobníkov objednať. To bol ten najlepší nápad.
Akých hudobníkov si objednávate?
- Z pôvodnej zostavy Zabudnutých som ostal len ja a Edo Lutring. Na koncerty si pozývame hudobníkov z regiónu, ktorí s nami skúšajú a potom aj odohrajú koncert. Takéto vystúpenie sme mali napríklad vlani na nováckom letnom dni, kde sa s nami predstavil aj gitarista – profík René Lacko. Hráva s nami aj bubeník Vlado Leškovský z Chill on the Sun, Matej Tkáč, Béďo Gulej a ďalší. Takto fungujeme od roku 2011.
Pracujete na ďalších albumoch?
- Minulý rok nám vyšlo druhé cédečko s názvom Len z nohy na nohu, no už chystáme ďalšie. Zatiaľ máme hotové tri pesničky a pripravujeme aj prekvapenie. Svetlo sveta by mohlo uzrieť v roku 2016.
Foto: ARCHÍV KAPELY
Kde ste hľadali inšpiráciu?
- Tie melódie mi jednoducho napadnú, držím ich v hlave a s gitarou v ruke z nich skúšam niečo spraviť. Keď je to o ničom, melódiu zahodím. Ak sa mi zapáči, nahrám si ju a ďalej rozvíjam. Žiadne profesionálne komponovanie a zapisovanie nôt (smiech).
Ako vidíte budúcnosť Zabudnutých?
- Už sme dosť starí, ciele teda nie sú prehnané. Prial by som si, aby sme mohli hrať viac koncertov. Ak ale nebude záujem, nič s tým nespravíme. Vždy budeme hrať hudbu, ktorú máme radi, aj keď je to menšinový žáner. Ak by mi niekto ponúkol 500-tisíc eur, za to, že budeme hrať, čo nám kto povie, s určitosťou odmietnem. Zabudnutí hrajú, to, čo chcú, a tak to aj ostane. Možno pre tento postoj sa hudbou neživíme, ale toto je princíp kapely Zabudnutí od jej začiatku.
