PRIEVIDZA. Napriek tomu, že všetci členovia kapely mali fúzy alebo bradu, ich hudba nesmela byť v žiadnom prípade bradatá. Vo svojom logu mali chrobáka fúzača alpského.
Osemdesiate roky
Vstúpili na javisko amfiteátra v Bojniciach ako domáci a publikum už vtedy nešetrilo ováciami. Konferencierka ohlásila Fúzačov a oni spustili Skornatelé cievy tratí, o rušňovodičovi, ktorý uháňa po krajine, pozná všetky hotely v blízkosti staníc i cenu teplého domova. Potom ešte Arašidy, rezkú inštrumentálku s náročným aranžmánom a zvukom nezvyklým pre ucho ctiteľa tradičnej country a westernovej hudby. Odchádzali z javiska a vyprevádzal ich dlhotrvajúci potlesk, tentoraz už nielen preto, že boli domáci.
Takto začína novinový článok z roku 1982 v rámci hudobného festivalu mladých v Bojniciach. Na tomto festivale sa zúčastnili aj Fúzači, dnes už neznáma prievidzská kapela, predsa len vo svojich rokoch úspešná.
Fúzači
Ich zostava sa menila
Dávid Orság (Davy),
František Ciriak/Ciro (kontrabas, zobcová flauta)
Igor Grič/Yetty (banjo, kontrabas)
Vladimír Kusko/Viky (dobro, gytara)
Juraj Hudek/Ďury (husle, gitara)
František Mrázik/ Drobec,
Dušan Štefánek/Duky,
Miroslav Štvorec/Jimmo,
Milan Štefanek/ Duky mladší/
Stanislav Eckhardt/Stenly
Peter Pančík/ Peko
Eva Pančíková
Peter Turan
Jozef Figura
Banícka kapela
Fúzači boli prievidzská kapela, občas nazývaná aj banícka. V tej dobe boli bane živiteľom viacerých rodín a aj niektorí členovia boli práve baníkmi. „Práve ich hudba hovorí o tom, akými boli naozaj a prečo by sme si ich mali pamätať,“ hovorí o Fúzačoch Oľga Orságová, manželka frontmana Davyho.
Nikto z členov nebol profesionálnym hudobníkom, veď v tých časoch musel mať každý poriadnu prácu. Ani skladať hudbu nebolo jednoduché. Preferované boli politické piesne a vlastná tvorba o našej vlasti. Bluegrass či country bola hudba západu a všetko s ňou súvisiace bolo jej propagandou.
„Keď som videl ich koncert prvý krát, mal som 15 rokov,“ spomína na svoje začiatky v kapele jeden z bývalých členov Juraj Hudek.
„Bolo to v roku 1981 v dome kultúry v Prievidzi. O rok neskôr som sa k nim pridal aj ja. Stalo sa to na trampe. Chytil som do ruky kontrabas, začal som hrať, aj keď som v živote na basu nehral. Ja som totiž chodil na husle. Hrával som skôr rock, ale nechal som to tak a pridal som sa k Fúzačom.“
Neunikli cenzúre
Juraj Hudek spomína, ako boli hrať na politickej piesni v Sokolove a komunistická cenzúra im zakázala bendžo. „Tak sme ho vymenili za kontrabas. Ešte, že bola pieseň zložená z dvoch akordov a my sme mohli bendžistovi spraviť zárezy na hmatníku basy.“
Kapele sa stalo, že jej zakázali pieseň. Napríklad Výbuch, alebo ako ju členovia nazývali - Banícka pieseň. „V Martine sme ju mohli hrať, ale Sokolov bola banícka oblasť. A v pesničke bol vykreslený život baníka. Ja som robil v bani a náš frontman robil celý život v bani. Ako každý vojak má svoje evidenčné číslo, baník ma známku. Zavesí ju, zoberie si lampu a tým pádom je číslo. Nie je meno, je číslo. Tak toto nám zatrhli,“ spomína Juraj.
Kapela sa stretla aj s Mirom Žbirkom. Foto: ARCHÍV KAPELY
Vystupovali s hviezdami
Fúzači vystupovali na rovnakých festivaloch so Spirituál kvintetom (kde pôsobili obaja Nedvědovci), Mirom Žbirkom a kapelou Limit, Lacom Lučeničom, Elánom a Paľom Haberom.
Na koncertoch hrávali výlučne svoju tvorbu a svoj štýl nazývali moderná trampská pieseň. Ich piesne ako Rodná zem, Výbuch, Živel, Kamarát oheň mali svoju hĺbku a vlastné poslanie a niektoré z nich neunikli cenzúre.
Fúzači totiž nehrali o dymiacich tátošoch amerických prérií, ale o našich vlakoch, vezúcich v jednom kupé ženu z trhu a trampov. Písali o každodennom živote.
„Keby boli už vtedy cédečka, určite by sa toho viac zachovalo.“ povedala žena Oľga Orságová.
Frontmanom kapely bol Milan Orság, prezývaný aj Davy. Práve on skladal piesne, bol dušou kapely. Davy bol všestranný umelec, ktorý maľoval, skladal básne a rezbárčil.
„Všetky piesne pre Fúzačov písal môj muž. Zobral si papier, začal písať, potom to odložil a medzitým mu to popísali deti,“ povedala Oľga Orságová a doplnila, že písal texty proti režimu, ale komunisti to nepochopili.
Po jeho smrti v roku 2007 vznikla kapela Krpci, ktorá pokračovala v tradíciách a piesňach Davyho či Fúzačov.
Vystúpenia a ocenenia
Fúzači skúšali svoje piesne v priestoroch domu kultúry v Prievidzi, kde museli každý rok absolvovať komisionálne skúšky, aby kapela mohla hrávať na verejnosti.
„Museli sme chodiť na prehrávky a ja som bol kapelník, preto som musel chodiť na teoretické skúšky,“ spomína Juraj Hudek. Poctivá príprava pravidelne prinášala ovocie. Už v roku 1982, len rok po založení, získali prvé miesto v krajskom kole festivalu politickej piesne v Istebnom a tretie umiestnenie na hudobnom festivale mládeže v Bojniciach. Nasledovala cena pre laureátov festivalu politickej piesne v Martine, festivalu Prašné cesty v Banskej Bystrici – cena diváka (1985), čestné uznanie za text v Sokolove (1983), boli hosťami krajskej Porty v Chrumidi, krajskej Porty v Svitavách, získali prvé miesto na Festivale trampskej piesne Dubník v Starej Turej (1984) či cenu diváka aj s prvým miestom na hudobnom festivale mládeže v Bojniciach (1989).
Hudba Fúzačov bola medzi ľuďmi obľúbená. Foto: ARCHÍV KAPELY
To podstatné navždy zostane
Po pestrých 80-tych rokoch nastal útlm. V roku 1993 sa hudobníci opäť sformovali do štvorčlennej skupiny, ale už úplne v inej zostave, skôr ako bluegrassová kapela, avšak stále pod názvom Fúzači.
„Ja som s tým nesúhlasil. Lebo u mňa, v mojom srdci vždy zostanú Davyho pesničky. Bol to baník s veľkým talentom,“ povedal o začiatku konca Juraj Hudek.
Autor: Barbora Gričová
