PRIEVIDZA. Krehké baleríny na doskách divadla skrývajú mnoho a práve o živote s baletom, svojej kariére profesionálnej baletnej tanečnice, náročných tréningoch, ale aj o mnohých ďalších zaujímavostiach porozprávala bývala sólistka baletu Slovenského národného divadla, Prievidžanka ALENA VÝSKOKOVÁ.
Prečo práve balet? Ako ste sa k nemu dostali?
- Tancu ako takému sa venujem od mala. Tancovala som na Základnej umeleckej škole v Prievidzi a pani Nedeljaková, ktorá je v Prievidzi známym pojmom, mi poradila, aby som išla na talentové skúšky na osemročné tanečné konzervatórium v Bratislave, a tam ma aj zobrali. Mala som vtedy len desať rokov.
Ako pokračovala vaša kariéra po škole? Prišlo hneď vysnívané Slovenské národné divadlo?
- Už v záverečnom ročníku si vybrali štyri dievčatá do súkromného tanečného súboru do Prahy, ktorý viedla bývalá baletná sólistka Jana Kůrová. Bolo to v období, keď sa súkromný baletný súbor ešte neuživil, takže to asi do trištvrte roka skončilo. Tak som dala žiadosť do SND, zobrali ma tam a zostala som tam sedem rokov. Začínala som ako členka baletu, postupne som sa vypracovala a posledné tri roky som bola sólistka baletu.
Je všeobecne známe, že baletky majú prísny režim a náročné tréningy. Ako teda vyzerá typický deň profesionálnej baletky?
- Pracovali sme dvojfázovo. Nástup do divadla bol ráno na deviatu hodinu. Mali sme 70-minútový tréning a následne 30-minútovú pauzu. Potom pokračovala skúška predstavenia či už sa nacvičovala nová premiéra alebo bežné predstavenia. Končili sme o druhej poobede. Večer začínala skúška o šiestej a trvala do deviatej. Skúšali zvlášť sólisti a zvlášť zboroví tanečníci. Keď sme mali všetko nacvičené oddelene, dali sme celé predstavenie dohromady. Na sólistických skúškach sa zúčastňoval aj dirigent, aby sme si ujasnili tempá a podobne. V deň predstavenia bola skúška do trinástej hodiny.
Foto: ARCHÍV ALENY VÝSKOKOVEJ
Ako prebieha vystúpenie sólistky?
- V deň vystúpenia má sólistka ešte ranný tréning a podľa potreby si prechádza veci z predstavenia, ale viac-menej si šetrí sily na večer. V divadle musí byť približne dve hodiny pred vystúpením, pretože kým nás učesali a nalíčili, kým sme sa rozcvičili a obliekli do kostýmov, tak to nejaký čas trvalo. Samotné predstavenie je veľmi náročné, ale je fajn, že sólista má „full servis“ a sú okolo neho ľudia, ktorí sú mu k dispozícii. Šetrí to veľa času, pretože počas predstavenia sa menia kostýmy, špičky a je to celé veľmi hektické. Súhra všetkých zložiek je potrebná.
Zničí baletka viacero špičiek počas jedného predstavenia?
- Áno, je to možné. Pokiaľ je predstavenie veľmi náročné, ako napríklad Labutie jazero, tak určite potrebuje sólistka viac párov špičiek. Potrebuje mäkšie alebo tvrdšie špičky, každé špičky si sólistka musí ešte upraviť aby sedeli úplne perfektne. Ich spotreba u sólistky je veľmi veľká.
Ako ste si zvykali na špičky? Ich nosenie je vraj bolestivé.
- Keď človek robí všetko naplno a má náročné predstavenia, tak, samozrejme, ho už bolí všetko, nie len prsty na nohách. Po čase si však telo na to zvykne a aj nohy sa tomu prispôsobili tak, že potom to už človek ani nevníma. Samozrejme, v prvom ročníku na konzervatóriu sme mali krvavé otlaky, ale neskôr sme si na to zvykli.
Čo sa skrýva za krásnou postavou baletiek? Držali ste diéty alebo ste mali upravenú stravu?
- Myslím si, že postavu baletky formuje samotný balet a veľa náročných tréningov. Ja osobne som diétu nikdy držať nemusela, mohla som jesť čokoľvek a koľkokoľvek. Hlavne som mala veľkú spotrebu sladkostí, o čom môže rozprávať aj môj manžel, pretože ma nimi pravidelne zásoboval. Pri tak náročných tréningoch, aké majú baletky, sa tie kalórie jednoducho spália. Mnoho ľudí si myslí, že baletky chcú byť až chorobne chudé, ale skôr to ide samo, keďže sme stále v pohybe.
Foto: ARCHÍV ALENY VÝSKOKOVEJ
Prečo ste skončili s profesionálnym baletom?
- Po čase sa u mňa objavili isté zdravotné problémy a veľmi som zvažovala, či budem ešte chvíľu tancovať. Nakoniec som sa však rozhodla, že s baletom skončím a keďže mi ani Bratislava nikdy neprirástla k srdcu a v Prievidzi som našla svojho manžela, bolo rozhodnuté. Profesionálny tanec som zavesila na klinec a vrátila som sa domov. Baletu sa však naďalej venujem a v Prievidzi vyučujem deti, ale začala som aj novinku – balet pre dospelých, kde sa snažíme najmä o správne držanie tela, formovanie svalstva a posilňovanie iným spôsobom ako pri iných cvičeniach.
Zdravotné problémy mali priamo súvis s tancovaním?
- Určite to malo nejaký súvis, pretože pri balete je fyzická, ale aj psychická záťaž naozaj obrovská. Keď som prestala tancovať, zdravotné problémy sa ustálili, ale zase ani úplná pasivita nebola riešením. Aj v tomto smere treba nájsť nejakú zlatú strednú cestu a byť trochu v pohybe.
Existuje u baletiek oficiálny dôchodok?
- Áno, sú na to normy. Zboroví tanečníci musia odtancovať dvadsaťdva rokov a sólisti dvadsať rokov od nástupu do divadla. Potom príde výsluhový dôchodok a popritom môže tanečník vyučovať. Niektorí zase zostávajú v divadle ako asistenti. Odtancovať si však celých dvadsať rokov je nesmierne náročné. Ja som skončila po siedmych rokoch ako dvadsaťpäť ročná.
Aké sú vaše najdôležitejšie baletné míľniky?
- Určite prijatie na konzervatórium, keďže z tristo dievčat som sa dostala medzi šestnásť, ktoré prijali. Tiež prijatie do Prahy a, samozrejme, prijatie do SND. V neposlednom rade i to, že som sa stala sólistkou, pretože to mi ani len nenapadlo. A tiež vyštudovanie Vysokej školy múzických umení v odbore Pedagogika klasického tanca, ktorú, samozrejme, aj s praxou zúročujem najmä teraz. Všetko, čo som dosiahla vo svojej kariére a v živote, si nesmierne vážim, pretože som do toho dala všetku svoju energiu a čas a snažila som sa to robiť najlepšie, ako som vedela.
Alena Výskoková dnes. Foto: RADKA KRIŽANOVÁ
Je pre Vás niektoré predstavenie výnimočné?
- Giselle. Asi preto, že to bolo moje prvé predstavenie, kde som tancovala hlavnú úlohu a už na škole sa mi páčilo najviac. Za hlavnú úlohu v tomto balete som dokonca získala aj cenu Literárneho fondu v oblasti baletu.
Baletu sa človek asi musí odovzdať celý. Aký bol váš život s baletom?
- Miestami toho už bolo naozaj veľa, pretože celý môj život sa točil okolo baletu a uchádzali mi normálne veci. Celé dni sme boli zatvorení v divadle a keď sme neskúšali, tak bolo nejaké predstavenie. Pre niekoho je bežné pozrieť si večer film v televízii, no my sme ho nikdy nestihli. Alebo také lyžovanie a korčuľovanie je pre niekoho úplne normálna vec, ale my sme sa tomu museli vyhýbať, aby sme sa nezranili. Nič však neľutujem. Bolo to krásne obdobie, za ktoré určite vďačím aj mojim rodičom, pretože mi neustále pomáhali a podporovali ma. Teraz ma však teší to, že mám svoju rodinu, ktorej sa môžem naplno venovať a balet už pre mňa nie je na prvom mieste.
Autor: Radka Križanová
