LAZANY. Nick Vujicic sa narodil bez rúk a bez nôh. Napriek tomu sa snaží žiť plnohodnotným životom, cestuje po svete a rozdáva ľuďom nádej.
Tento muž je inšpiráciou pre 32-ročnú Andreu Jamriškovú z Lazian. Narodila sa s detskou mozgovou obrnou, preto zle chodí a nemá motoriku v pravej ruke.
„Som na tom ešte relatívne dobre, pri tejto diagnóze sú často oveľa ťažšie postihnutia,“ hovorí takmer vždy usmiata Andrea.
Stále študujeV škole za spolužiakmi nijako nezaostávala, a to nielen v učení, ale ani vtedy, keď niečo vymýšľali a bláznili sa.
„Moja rodina ma nikdy nebrala ako postihnutú, kamaráti to tiež nikdy neriešili. Stretla som sa, samozrejme, od rovesníkov aj s napodobňovaním môjho hendikepu. Vtedy to mrzelo,“ spomína si Andrea.
V puberte si plne uvedomila, že nie je ako ostatní a trápilo ju to. Vtedy písala básne.
„Cez ne som sa vyjadrovala, triedia si myšlienky a čistila si hlavu. Keď som sa zmierila s mojím stavom, inšpirácie pre poéziu akosi vyprchali,“ priznala Lazančanka.
Vyštudovala obchod a podnikanie na prievidzskej „Kaline“. Hendikep ju obmedzoval len na telesnej výchove a na hodinách strojopisu. Túžba študovať na vysokej škole sa jej vyplnila až na tretí pokus. Je už v treťom ročníku Vysokej školy sv. Alžbety, ktorú navštevuje v Partizánskom hlavne počas víkendov a v rámci dovoleniek.
Vybrala si sociálnu prácu, pretože ako sama hovorí „pracovať s ľuďmi, možno aj postihnutými, je to, čo chcem robiť. Už teraz som zamestnaná na prievidzskom úrade práce v podateľni a veľmi ma táto práca baví. Ale ktovie, možno po skončení štúdia dostanem v tejto inštitúcii aj inú príležitosť.“
Iným už pomáha aj v neziskovej organizácii Spokojnosť, napríklad pri organizovaní benefičných koncertov alebo iných aktivitách.
Za volant si nesadáAndrea si pri chôdzi od pätnástich rokov pomáha barlou. Je teda jasne viditeľné, že má hendikep. Už si zvykla, že priťahuje pohľady ľudí.
„V puberte mi to prekážalo. Teraz však viem, že je to ľudské. Aj ja som taká, že sa pozriem napríklad na človeka na vozíku. Z tohto si už naozaj nič nerobím,“ smeje sa.
Do práce, z Lazian do Prievidze, prichádza autom. Nešoféruje však sama.
„Mohla by som, mám aj vodičský preukaz, hendikep mi v tom nebráni,“ prekvapuje Andrea a s úsmevom pokračuje: „Zatiaľ mi chýba odvaha. Aj rodičia sa o mňa trochu boja. Ale ja sa určite osmelím.“
Guráž jej nechýbala, keď sa rozhodla v komunálnych voľbách kandidovať na poslankyňu v Lazanoch. Nebola to je vlastná iniciatíva, ale dostala návrh, či to nechce skúsiť. Súhlasila, pretože je presvedčená, že by mohla a vedela pomôcť obci a jej obyvateľom. Nezískala však dostatočný počet hlasov a do zastupiteľstva sa nedostala.
Na našu otázku, či napriek terajšiemu neúspechu vo voľbách bude kandidovať aj o štyri roky, zareagovala prekvapujúco.
„Ale ja som uspela. Dostala som 147 hlasov, a to som si myslela, že ma podporí len moja rodina a pár kamarátov. Pre mňa je to jednoznačne úspech.“
Nechce plakaťOptimizmus mladej žene viditeľne nechýba. Nezaoberá sa tým, čo pre svoj hendikep nemôže robiť, v čom ju obmedzuje. Lekári nehovoria, že by sa jej stav do budúcnosti mohol zlepšiť, skôr sa môže zhoršiť.
„Nemyslím na to, neriešim to. Žijem tu a teraz, žijem pre súčasnosť,“ vyhlasuje odhodlane.
Takýto postoj ma aj vďaka Nickovi Vujicicovi, mužovi bez rúk a nôh, ktorého obdivuje.
„On hovorí, že prosil Boha, aby mu dal ruky, nohy. No Boh chcel, aby Nick, taký, aký je, pomáhal druhým. A on to robí,“ vysvetľuje Andrea.
Aj ona chce inšpirovať iných, povzbudzovať ich, nechce sa uzatvárať do seba.
„Nebudem plakať nad tým, čo nemám. Musím ísť ďalej, prispôsobiť sa životu. Pretože ten nekončí a keď to budem sama chcieť, môže byť lepší,“ dodala Andrea.
Kto je Nick Vujicic
Tridsaťdvaročný Nick Vujicic sa narodil bez rúk a nôh v Austrálii. Bol prvý postihnutý, ktorého integrovali do bežnej školy. V súčasnosti Nick šíri nádej medzi ľuďmi po celom svete, navštívil už množstvo krajín, v roku 2010 aj Slovensko.
Nick pomáha a inšpiruje cez televízne relácie, napísal už viacero kníh.
Hovorí, že život v rozvrátenej rodine je horší než hendikep, ktorý má on sám.
Text a foto: TASR
