Baskicko – čo si človek predstaví, keď počuje tento názov? Separatisti zo španielskej provincie? Nezrozumiteľný jazyk? Bilbao a Guggenheim? San Sebastián a filmy? Áno, všetko toto sa s Baskickom do istej miery spája, ale tento región Pyrenejského polostrova toho ponúka viac.
Donostia
Do Španielska k moru - to je klasická predstava Stredoeurópana o letnej dovolenke. Pláže Stredozemného mora s palmami, sangría, andalúzske flamenco. Zapadá do tejto predstavy Baskicko? San Sebastián, po baskicky Donostia, je známym letoviskom na pobreží Biskajského zálivu a ako to býva zvykom, na centrum oddychu a kultúry sa vyvinulo z malej rybárskej osady.
Prvými výletníkmi tu boli španielski aristokrati a členovia kráľovskej rodiny, ktorí sem, na pobrežie Atlantiku, unikali pred úmornými letnými horúčavami panujúcimi počas letných mesiacov na centrálnej náhornej plošine v okolí Madridu.
Na prelome 19. a 20. storočia nechali vybudovať mesto v secesnom štýle, čo dodnes vidieť podľa množstva zachovalých budov lemujúcich mestské bulváre. Vtedy vznikla aj elegantná mestská pláž La Concha (Mušľa), ktorá sa v tvare oblúku tiahne v dĺžke vyše jedného kilometra. Celému mestu dominuje kopec Monte Urgull so sochou Krista a pod kopcom sa rozkladá staré mesto so spleťou úzkych uličiek pamätajúcich ešte dobu, keď bol San Sebastián najmä rybárskym prístavom.
A tu, v starom meste, sa nachádza to, čo láka kulinárov z celého sveta – chýrne pintxo reštaurácie. Ako nám hrdo vraví čašník Alex v jednej pintxo reštaurácii, „baskickí majstri šéfkuchári tieto „jednohubky“ doviedli do dokonalosti a pintxo tu je lahôdka považovaná za vrchol kuchárskeho umenia.“
Správne pintxo by malo mať lahodnú chuť, vzhľad aj konzistenciu a na jeho prípravu sa používa kúsok chleba alebo bagety obložený darmi mora alebo paštétou, syrmi, šunkou či hubami. Podáva sa k nemu mladé baskické biele víno a ako Alex dodáva, „jedno pinxto by mal hosť zjesť maximálne na dvakrát a správny labužník v jednom bare ochutná len jeden až dva kúsky.“
San Sebastián, alebo Donostia, je jedným z najdôležitejších kultúrnych centier európskeho atlantického pobrežia. V modernej budove hudobnej arény sa organizuje každoročne jazzový festival, ktorý zvyknú poctiť svojou návštevou hudobné hviezdy svetového formátu. A neodmysliteľne k San Sebastiánu patrí filmový festival, ktorý sa vždy v septembri koná už od roku 1957.
San Sebastian. Foto: PETER KMEŤ
Guernica – baskická svojprávnosť a mierový symbol
Toto pätnásťtisícové baskické mesto bolo svedkom barbarského útoku voči civilnému obyvateľstvu. Generál Franco počas španielskej občianskej vojny v roku 1937 zasadil príučku nepoddajným Baskom tak, že povolal nemecké nacistické letectvo, aby uskutočnilo útok na Guernicu. Bombardovaniu padlo za obeť celé mesto a vyžiadalo si životy vyše 1600 jeho obyvateľov.
Scény utrpenia stvárnil vo svojom známom obraze Picasso, a takto sa dostala Guernica do povedomia celého sveta. Dnes je symbolom mierového hnutia, atmosféru dotvárajú pacifistické umelecké diela v uliciach, mierové bilbordy, maľby a sochy.
Kto však Baskovia vlastne sú? Čím sú iní a na čo sú takí hrdí? Fundovaná lektorka Leticia z guernického Baskického múzea nám vysvetľuje: „Dnes už nikto nevie, odkiaľ Baskovia na sever Pyrenejského polostrova prišli a ktoré národy sú im blízke. Baskičtina totiž nie je príbuzná so žiadnym indoeurópskym jazykom.“
Baskovia obývali tento prevažne hornatý kraj bez väčšieho záujmu silnejších susedov, povedzme Rimanov. Až kastílske (španielske) kráľovstvo sa snažilo tieto územia dobyť, trvalo to však celé stáročia a aj po podrobení si baskický národ zachoval značnú mieru nezávislosti. Koncom 19. storočia ústredná moc začala ťažko vydobyté autonómne práva Baskov okliešťovať, čo položilo základ baskického nacionalizmu.
Leticia nám vysvetľuje aj to, ako to je s ETA, o ktorej občas bolo počuť aj u nás.
„Počas občianskej vojny sa Baskovia postavili proti Frankovi, za čo po jeho víťazstve nasledujúce desaťročia platili krutú daň – baskický jazyk a kultúra boli potláčané, identita zakazovaná, národovci prenasledovaní. Vzdor však vyústil až do extrému - do založenia teroristickej organizácie ETA, ktorá má na svedomí desiatky nevinných obetí na území celého Španielska. V roku 2006 vyhlásené prímerie zatiaľ je – a dúfajme, že aj bude – trvalé.“
Niekdajšie aktivity ETA a ich ľudské obete však dodnes vytvárajú negatívny obraz o celom baskickom národe.
Bilbao. Foto: PETER KMEŤ.
Bilbao – európske Sydney?
Bilbao, najväčšie baskické mesto, to je metropola, ako sa patrí. Rušná, energická, šarmantná, historická a mladá zároveň, priemyselná, kultúrna a zábavná.
Bilbao bolo založené ako prístav pri ústí rieky Nervión. Po objavení Nového sveta tu začal prekvitať obchod so zámorskými kolóniami a po priemyselnej revolúcii sa stalo centrom oceliarskeho, lodiarskeho a chemického priemyslu. Priemyselná štvrť sa ťahala takmer od centra pozdĺž rieky až k jej ústiu do mora.
Typickým obrazom sa stali dymiace komíny a žeriavy lodeníc a prístavu. Mesto prosperovalo, rozvíjalo sa a rástlo. S príchodom krízy európskeho ťažkého priemyslu v osemdesiatych rokoch sa zdalo, že sa z úpadku nespamätá ani Bilbao.
Bol však prijatý ambiciózny plán na premenu priemyselného centra na turistickú destináciu, súčasťou čoho bol aj urbanistický plán revitalizácie bývalých lodeníc. Vznikol tak jedinečný súbor moderných budov na brehoch rieky. Ústrednou stavbou tohto miesta je Guggenheimovo múzeum, ktoré slávnostne otvorili v roku 1997. Tento architektonický skvost je dielom Kanaďana Franka Gehryho a nezmazateľne zakotvil Bilbao na mape svetového moderného umenia a architektúry.
Kvetinový Puppy v Bilbau. Foto: PETER KMEŤ
Budova je plná kriviek, výčnelkov, baldachýnov pokrytých blyšťavými titánovými obkladačkami pripomínajúcimi rybie šupiny. Usporadúvajú sa v ňom dočasné výstavy moderného umenia, ale múzeum má aj stálu zbierku diel Picassa, Kandinského, Miróa a ďalších. Okolie múzea a priľahlé nábrežie dotvárajú sochy a umelecké diela vo voľnom priestore, ako napríklad obrovský pavúk Maman alebo dvanásť metrov vysoká z kvetov vytvorená socha šteniatka Puppy.
Večer a v noci to v Bilbau žije najmä v historickom centre, ktorého základ tvorí takzvaných Sedem ulíc. Tie majú svoj pôvod ešte v stredoveku a sú také, ako od stredovekých uličiek očakávame – úzke, dláždené, so starými fasádami domov, v ktorých dnes sídli množstvo kaviarní, barov a reštaurácií ponúkajúcich skvelé pintxo.
Ako trávia voľný čas dnešní najmä mladí „Bilbaínos“? No predsa na pláži, a ešte lepšie na surfe. Pieskové pláže sú na skok od mesta, k niektorým sa možno dostať metrom, tak nič nebráni tomu, aby človek na vzduchu a na vlnách trávil voľné chvíle dlhých letných dní. O tom, že surfovanie je obľúbené a trendové, svedčí aj množstvo škôl surfingu. Aj my sme to skúsili a po lekcii surfovania sme zasadli s inštruktorom Ignaciom na drink.
Ako sa ľuďom žije v Bilbau a v Baskicku? - pýtame sa. Ignacio, zjavne hrdý na svoj baskický pôvod, si pochvaľuje. „Mne tu nič nechýba, Bilbao milujem. Máme tu všetko – prácu, školy, šport, kultúru, Guggenheima, more, surfy. Ak si pripodobníme Guggenheimovo múzeum k sydneyskej Opere a pridáme k tomu plážový život, naozaj môžeme tieto mestá prirovnať.“
Keď si uvedomíme, že Baskicko (po baskicky Euskadi) patrí medzi hospodársky najvyspelejšie regióny Španielskeho kráľovstva a je vyspelou spoločnosťou 21. storočia, uvedomujúcou si svoju národnú svojbytnosť, skutočne musíme uznať, že Baskovia majú právo byť hrdým národom.
Guggenheimovo múzeum v Bilbau. Foto: PETER KMEŤ
Autor: Peter Kmeť
