PRIEVIDZA. Čo horšie, ako zavraždiť, môže človek ešte urobiť? Pýtal sa Juraj Drozd vo väzení, v ktorom si odpykával trest za vraždu. Po trinástich rokoch za mrežami pochopil, že nechce pokračovať v dovtedajšom spôsobe života.
Návratu do reality sa obával. Jeho očakávanie, že ľudia ho budú ako vraha vnímať negatívne, sa čiastočne naplnilo. Zažil však aj pocit, že niektorým na ňom záleží bez ohľadu na jeho minulosť.
Konal násilne
Päťdesiatšesťročný Juraj sa z väzenia vrátil do Prievidze. Pred rokmi sem prišiel študovať, pracoval v bani, tu sa aj oženil a založil si rodinu. V manželstve mu to však škrípalo.
„Nezapadol som do prostredia, do ktorého som sa dostal. Manželka ma chcela meniť, no mne sa to nepáčilo,“ zaspomínal si Juraj.
Problémy v manželstve nezvládal, posilnený alkoholom spáchal činy, za ktoré šiel sedieť. So ženou sa rozviedol. Po tretí raz išiel sedieť za vraždu, ktorú nespáchal v rámci rodiny.
„Nie som emotívny typ človeka. Všetko si v hlave prehodnocujem, premýšľam. Keď som si ale vypil, môj 'prehodnocovací mechanizmus' sa vypol. Vtedy som konal násilne. Aj preto som s alkoholom úplne sekol, pretože sa nechcem dostať do nových problémov,“ hovorí odhodlane Juraj.
Na slobodu sa dostal tento rok vo februári, keď bola veľmi mierna zima. Vonku však nenocoval, prichýlil ho na pár dní známy. Pár nocí strávil v charite, až nakoniec prišiel do útulku.
„Našiel som v ňom nový domov. Všade, kam som prišiel, sa na mňa pozerali s nedôverou, v útulku to však bolo iné. Tunajší správca Martin Čmiko mi všemožne pomáhal, podporoval ma, za čo som mu nesmierne vďačný. Bolo to pre mňa príjemné prekvapenie, že cudzí človek mi podáva pomocnú ruku,“ neskrýva nadšenie.
Už menej radosti mal z vybavovania všetkých dokladov, ktoré mu chýbali, na úradoch podľa vlastných slov strávil dlhé hodiny.
Práca ho baví
Juraj si uvedomuje, že nemá vlastnú strechu nad hlavou, že je bezdomovec. V žiadnom prípade však nechce žiť ako väčšina týchto ľudí.
„Nie je hanba padnúť, ale zostať ležať. Padol som, no na zemi zostať nechcem. Chcem ešte v živote niečo dokázať, niekam sa posunúť. Nebaví ma posedávanie po lavičkách v meste, popíjanie čuča a bezcielne potulovanie po uliciach. Ponúkol som sa, že budem pomáhať v útulku a dostal som dôveru,“ pochválil sa Juraj s tým, že práca je pre neho cestou do budúcnosti.
Ako chlapec pochádzajúci z dediny vždy rád pracoval v záhrade, preto uvítal, že môže zveľadiť priestranstvo za útulkom, kde bola kedysi koľaj.
Navrhol a vybudoval japonskú záhradu. Čítal o nich v knihách vo väzení, dokonca za jeho múrmi sa o jednu staral.
Juraj sa dozvedel, že „v Japonsku si ľudia vedia vytvoriť uprostred prírodnej divočiny oázu pokoja, ktorú poznáme ako japonskú záhradu. O niečo podobné som sa pokúsil za budovou útulku. Vytvoril som miesto pokoja uprostred sveta divočiny. Želal by som si, aby sa každý, kto prejde po vytvorenom chodníku, cítil rovnako ako Boh v Rajskej záhrade.“
Juraj sa osvedčil ako šikovný pracovník nielen v útulku, ale napríklad aj na cintoríne, kam tiež chodí pomáhať pri rôznych prácach.
Vie, odkiaľ prišiel
Stretáva veľa ľudí, s ktorými sa poznal už pred trinástimi rokmi, keď šiel do väzenia. Väčšinou sa k nemu priznajú, len občas sa nájde niekto, z koho Juraj cíti opovrhnutie.
Juraj si spomenul aj na nedávnu stretávku so spolužiakmi zo základnej školy. Cítil sa medzi nimi príjemne, nikto mu nič nevyčítal, nepripomínal.
Prievidžan mal po rokoch Vianoce na slobode. Prežil ich v útulku a aj s priateľkou, ktorú si nedávno našiel.
„Rád by som s ňou raz býval. Keď nie vo vlastnom, tak aspoň v prenajatom byte. V útulku sa cítim dobre, ale túžim po súkromí,“ prezradil Juraj.
Uvedomuje si, že naplnenie tohto sna nebude tak skoro a už vôbec nie jednoduché. Sám hovorí, že „idem postupne, lebo viem, čo mám za sebou, odkiaľ som prišiel. Nemôžem chcieť hneď všetko.“
Juraj záhradu navrhol a vybudoval v japonskom štýle.
