„Dobré ráno Kumbai, ako sa dnes máte? “
Kumbai sa na nás pozrie spoza svojich viackrát po domácky opravených okuliarov a na tvári sa mu objaví obrovský úsmev.
„Dobré ráno, slečna Sonia, dobré ráno, pán Peter!“
Nastúpime do bieleho taxíka, ktorý sa síce blýska čistotou, ale je posiaty škrabancami a preliačinami. Mnoho ľudí v Zimbabwe nevie šoférovať, cesty sú v úbohom stave a nikto, ani taxikári, nemajú peniaze na opravu svojich áut.
Sadneme si s malými dušičkami, od tohto muža závisí celá naša expedícia. Náš cieľ je dostať sa medzi zlatokopov v okolí Bulawaya a na niekoľko dní sa stať súčasťou ich života.
Dolovanie zlata je tu nelegálne, ale ľudia nemajú na výber. V krajine vládne 80-percentná nezamestnanosť a pôda je po rokoch klčovania stromov a korózie neplodná. Zlatokopectvo je jednou z mála možností, ako muži môžu uživiť svoje rodiny.
Sme si vedomí, že Kumbai nás môže odmietnuť, ba dokonca aj nás udať na políciu ako špehov, ale aj tak riskujeme a pýtame sa ho, či by nám nepomohol v našej misii. Kumbai najskôr dlho váha a rozhoduje sa, či žartujeme, alebo či to nie je nejaká pasca, ale vidíme v jeho očiach záblesk nádeje.
Zlatokopi v Zimbabwe pracujú za dolár na deň.
Pozrite si fotogalériu >>
Ľudia majú strach
Prvýkrát sme ho stretli, keď sme ako jediní bieli ľudia vystúpili v noci z autobusovej linky medzi hlavným mestom Harare a druhým najväčším mestom Bulawayo. Vybrali sme si ho z asi desiatky taxikárov, ktorí čakali práve na tento autobus s prísľubom lepšieho zárobku. Rozhodol jeho obrovský a úprimný úsmev a otcovská ruka, ktorou ma hneď od začiatku ochraňoval pred nočným svetom v Zimbabwe.
Kumbai sa bojí. Má strach nás vziať von z mesta na miesta, ktoré chceme vidieť, pretože nielen on sa môže dostať do problémov, ale aj my. Po chvíľke vysvetľovania, že my sme len ľudia zvedaví a nespokojní s tým, ako súčasné média zabúdajú na to, čo sa v jeho krajine deje, Kumbaj poľavuje. Vyhrala v ňom vidina každodenného zárobku, peniažky, na ktoré by v Bulawayo dlho a ťažko pracoval. Ale aj možnosť popozerať sa do kútov svojej krajiny, ktoré ešte nevidel a pre zlú finančnú situáciu by ani nikdy nemal možnosť vidieť.
Rýchlo ideme späť do ubytovne zobrať ruksaky a fotoaparáty. Osobné veci a pamäťové karty s fotkami lepím na dno skrine, ktorú mi Peter naklonil. Pre istotu. Ak by sa náhodou stalo, že by nás polícia prichytila v oblasti, kde nechcú púšťať cudzincov. Alebo prinajhoršom so zlatokopmi, hrozilo by nám vypočúvanie, konfiškácia osobných vecí a aj väzenie, ale to sú veci, na ktoré vôbec nemyslíme. Kumbai nám pomôže.
Získali sme priazeň osoby, ktorá nám odomkne všetky dvere. Lokálny človek, ktorý pozná domácu reč a zvyky a nie je pokazený turizmom, nebude sa nás snažiť obrať aj o to, čo nemáme.
Vydali sme sa na cestu
Po asi desiatke telefonátov a nakúpení jedla (mimo mesta je ťažké nájsť obchod) vyrážame na juh. Je už dosť neskoro a na každých desiatich kilometroch sú policajné zátarasy. Niektoré sa nám podarí prejsť bez zastavenia, ale párkrát nemáme také šťastie.
Zakaždým od nás pýtajú peniaze na pokutu, taxík je mestský a podľa nariadení nemôže jazdiť mimo mestskej oblasti. Ťažko je prehovoriť policajta, ktorý v nás vidí len dolárové bankovky, že my sme Kumbajovi priatelia a ideme mimo mesta na návštevu jeho rodiny. Príbeh, na ktorom sme sa dohodli vopred. Raz ho dokonca aj zatknú. Po dvadsiatich minútach sa nám podarilo presvedčiť policajta, za výkupné 30 dolárov Kumbai sadá spať do auta a ideme ďalej.
Kumbai po chvíli odbočí z hlavnej cesty a vezme nás na poľnú, ktorá nemá konca. Auto míňa dosť benzínu a začíname mať strach, že nebudeme mať dosť na cestu späť. Niektoré úseky kráčame pred autom a odhadzujeme kamene, aby sa nepoškodil podvozok.
Prechádzame popri spustnutých farmách s ruinami domov a stajní. Sú to pozostatky reformy prezidenta Roberta Mugabeho, ktorý chcel vyhnať bielych, prosperujúcich farmárov z krajiny a vrátiť pôdu pôvodným, obyvateľom.
Od roku 2000 sa zo Zimbabwe, ktoré bolo dovtedy najviac prosperujúca krajina Afriky, stal štát, kde sa všetko jedlo dováža z okolitých krajín a nákupná sila spadla na úroveň spred pol storočia.
Pozeráme sa pred auto a čakáme, že uvidíme rieku. Kumbai vraví, že už by to tu niekde malo byť. Odrazu zastane a ukazuje pred auto. Namiesto rieky je tam len vyschnutý jarok. Ťažko zakrývame naše sklamanie, ale Kumbai zostáva pozitívny. Zaparkuje auto a uteká do kríkov. S údivom pozorujeme, ako sa odrazu vynorí spoza stromov s pastierom kráv a náruživo konverzujú.
Stretnutie za vyschnutou riekou
Po chvíli už kráčame po koryte vyschnutej rieky, kde hneď po prvej zákrute vidíme známky dolovania. Kumbai nám rozpráva o tom, aké je to nebezpečné dolovať zlato načierno a aké sankcie za to hrozia. Mnoho mužov, ktorých polícia chytila pri čine, už nikto nikdy nevidel, tí šťastnejší si odsedeli do sedem rokov vo väzení.
Mugabe zavrel skoro všetky bane a tisícky ľudí stratili prácu. Na rieky za obrovské úplatky pustil Číňanov, ktorí na nepoznanie zmenili prostredie, rozkopali rieky a vyklčovali všetko, čo im stálo v ceste. Teraz sa domáci snažia nájsť ten zvyšok rudy, čo Číňania zanechali.
Odrazu niekde v diaľke počujeme výkriky, pomaly sa tam približujeme a vidíme pred nami utekať ľudí. Kumbai zastane a začne kričať pozdravy, po krátkej výmene výkrikov vidíme ľudí v otrhaných šatách vychádzať z poza stromov a kríkov, výmoľov a dier v zemi.
Každý si nesie nejaké náradie, ktoré stihli chytiť pred tým, ako sa rozutekali v strachu pred políciou. Sú tu muži, pár žien a najmä deti, všetci majú jedno spoločné, upierajú na nás desiatky zvedavých očí plné otázok.
Ja a Peter všetkým kývame na pozdrav a sadáme si na zem, zatiaľ čo Kumbai hovorí domácim jazykom s vodcom skupiny zlatokopov.
Netrvá dlho a chlapec, ktorý leje špinavú vodu z vedra do plechovej nádoby plnej zeminy, na mňa kýva a volá ma k sebe. Prejdem cez kopy zeminy a kamenia k nemu a pozerám, ako ukazuje prstom na kus handry, ktorá leží so sklonom pod plechovým osievačom a po ktorej doteká zvyšok špinavej vody.
Musím si kľaknúť na kolená a skloniť hlavu úplne k handre, aby som si všimla, čo sa mi snaží ukázať. Malilinké žlté vločky, ktoré chlapec s obrovským úsmevom na tvári volá zlato.
Pozbiera pár vločiek do starej plastikovej nádobky, vezme opatrne handry a ide ich ešte vyprať do vedra s vodou, kde aj tie najmenšie vločky spadnú na dno.
Ilegálna drina
Po pol hodine pozorovania prichádzam na to, že tých úbohých pár vločiek získal z desiatich vedier zeminy, ktorú všetci, muži, ženy a aj deti ručne kopú vo vyschnutom koryte rieky. Zeminu preosiali s desiatkami vedier vody, ktorú nosia na hlavách z ručne vykopanej diery päťsto metrov odtiaľ.
Potichu a bez toho, aby som stála v ceste, nasledujem ženy do šácht, kde kopú zeminu a odkiaľ muži vyťahujú povrazmi na povrch plné vedrá. Nasledujem aj chlapcov do menších dier, kde tyčami pomaly načínajú steny a dievčence, ktoré plnia vedrá v studni a odkiaľ ich muži nosia k osievaču.
Sledujem skupinku ľudí, ktorí pracujú neuveriteľne ťažko, od skorého rána do neskorého večera na to, aby zajtra mali oni a ich rodiny čo do úst. Ako sa dozvedáme, väčšinou zarobia len v priemere dolár denne na člena.
Spriatelila som sa s Mamoyo, dievčaťom s tvárou anjela a mozoľmi 50-ročného muža, ktorá ma prosí, aby som ju zobrala so sebou do Európy. Rozprávam sa tiež s Amahle, chlapcom v roztrhanom sieťkovanom tričku a kopačkách asi o tri čísla väčších ako jeho chodidlá, ktorý mi ukazuje, ako správne tyčou udierať do steny, aby sa odlúpilo čo najviac zeminy.
Je tam aj Jabulani, ktorý ma zasväcuje do procesu upravovania zlatých vločiek ortuťou, Manqoba, vodca skupiny, ktorý mi ukazuje, ako správne ušúľať tú najväčšiu cigaretu, akú som kedy videla zo sušených lístkov a novinového papiera.
Cítim sa s nimi dobre. Sú to ľudia, ktorých spája nielen strach, ale aj pevné predsavzatie prežiť napriek nepriazni zimbabwského režimu. Títo ľudia spolu jedia skromné potraviny, ktoré sa im podarí za zlato kúpiť v najbližšej dedinke, spia pod korunami okolitých stromov, extrémne ťažko celý deň pracujú, ale aj sa spolu smejú na zábavných drobnostiach, ktoré deň prinesie, hrajú sa počas oddychu a navzájom si vo všetkom pomáhajú.
Odchádzame s ťažkým srdcom a fotoaparátmi plnými veľavravných fotiek. Našim novým priateľom nechávame všetko, čo nepotrebujeme, cukríky, pero, vreckovky, mydlo, zošit a za plnú hrsť dolárových bankoviek. Malá odmena za to, že nás medzi seba pustili a zasvätili nás do sveta zlatokopov…
Autor: Sonia Witten
