PRIEVIDZA. Podnikateľ sa s rodinou presťahoval na Slovensko v roku 1994 preto, že túžil po inom mieste pre život ako je Arménsko. Skúšal viacero európskych krajín, no nakoniec zakotvil u nás. Vraj preto, že sú tu milí ľudia a krásna príroda.
Vianoce pre neho nie sú tak dôležitým sviatkom, ako pre Slovákov, v Arménsku vždy vyzerali inak.
Podľa starého kalendára
V Arménsku je dominantná Arménska apoštolská svätá cirkev. Práve tu bolo v roku 301 prvýkrát v histórii prijaté kresťanstvo ako štátne náboženstvo.
Kresťania sa tam riadia starým gregoriánskym kalendárom, Vianoce preto oslavujú šiesteho januára.
Rovnako ako Slovensko, aj Arménsko prežilo časy socializmu, kedy bolo kresťanstvo potlačené a ľudia oslavovali predpísané sviatky ako prvý máj či ôsmy marec.
Najväčším sviatkom v roku bol Silvester. Ľudia ho začali oslavovať už v práci a skončili začiatkom januára. Dvadsiaty štvrtý december je normálnym pracovným dňom.
Tak ho dodnes vníma aj Andranik, aj keď sa s rodinou čiastočne našim sviatkom prispôsobili.
Katastrofálne Vianoce
Andranik nikdy nezabudne na prvé Vianoce strávené nedobrovoľne na Slovensku. Bolo to tesne pred Štedrým dňom v roku 1993. Vracal sa 23. decembra do Arménska zo slovenskej pracovnej cesty.
„Kolegyňa ma nechcela pustiť, obávala sa, aby som sa dostal domov. Nechápal som ju, netušil som, že Slováci keď sviatkujú, tak nepracujú,“ spomína.
Ráno o šiestej nastúpil do autobusu do Banskej Bystrice. Odtiaľ sa mal dostať ďalším autobusom do Michaloviec. Ten však neprišiel. Deň pred Vianocami bolo všetko zavreté, nemal sa ani kde informovať na ďalší spoj. Tak čakal. Po niekoľkých hodinách sa s neznámou ženou zložil na taxík do Brezna. Chcel sa aspoň priblížiť k cieľu. Dorazil tam o pol štvrtej poobede, kedy už bola tma a poriadna zima.
„V celom meste som nezohnal taxík, snažil som sa teda nájsť ubytovanie. Neúspešne. Všetky hotely boli zavreté, Slovensko sa pripravovalo na Vianoce,“ spomína.
Ostal vonku na ulici, zúfalý, unavený, hladný a zamrznutý.
Neskoro v noci našiel čakáreň na stanici, kde mu však nedovolili ostať. Nechal si tam aspoň kufor a ďalej hľadal ubytovanie. V noci o jednej nakoniec našiel súkromný penzión, kde ho prijali. Vrátil sa po kufor, osprchoval sa a na dve hodiny zaspal. Ráno o piatej mu išiel rýchlik do Košíc.
„Prvé Vianoce na Slovensku boli čistá katastrofa s dobrým koncom,“ zhodnotil.
K sviatkom si cestu nenašiel
Neskôr sa na Slovensko aj s rodinou presťahoval a ostal tu dodnes. Starší syn mal vtedy osem rokov, mladší tri a pol. Tradícia Vianoc 24. decembra im nič nehovorila, pre nich to bol bežný pracovný deň. Dedo Mráz obdarúval arménske deti až na Silvestra.
„Keď však synovia chodili sklamaní zo školy, že ich kamaráti dostali na Mikuláša a Vianoce pekné darčeky, musela prísť zmena. Po troch rokoch sme sa rozhodli prispôsobiť slovenským zvykom, aby naše deti nemali psychickú traumu,“ vysvetlil ....
Teraz už majú Vianoce tradične 24. decembra. „Čo máme robiť, keď všetci oslavujú a nikto nepracuje, všetko je zavreté, musíme aj my,“ dodal s úsmevom.
Slovenským zvykom však doteraz neprišiel úplne na chuť. „Sú trošku nudné. Je pre mňa nepochopiteľné, že Slováci čakajú celý rok na to, aby si dali kapra a stretla sa celá rodina,“ krúti hlavou Andranik.
V Arménsku sa celá rodina stretáva každý deň v roku počas raňajok a obeda. Ten je vždy okolo štvrtej poobede, aby stihol každý prísť z práce. Kto nepríde na obed, musí mať na to vážny dôvod.
Nový domov
Na Slovensku žije dvadsať rokov. Stalo sa jeho skutočným domovom. „Cítim sa tu veľmi dobre, Slováci sú milí ľudia, ale vôbec si to neuvedomujú. Aj ich nátura rozhodla, že som si medzi viacerými krajinami, kde som žil, vybral práve Slovensko,“ vysvetlil Andranik a doplnil, že sa tu cíti bezpečnejšie ako v Arménsku.
„Mnohí sa mi čudujú, prečo som si vybral práve Prievidzu. Je to sympatické malé mesto. Žil som aj vo veľkomestách, no tu sa cítim najlepšie.“
Žiť v cudzine nie je jednoduché, ale na Slovensku je rád.
