Po skončení aktívnej kariéry sa bývalý cyklistika venuje životnému koníčku naďalej vo svojom obchode Bicycle & Sport Service Nitrianske Pravno.
NITRIANSKE PRAVNO. Bývalý člen CK Pravenec venoval cyklistike množstvo voľného času, čo však nikdy neoľutoval.
Kedy ste začali s cyklistikou, ako ste sa k nej vlastne dostali?
- V trinástich rokoch, začalo to tak spontánne, v Tatra Nábytku Pravenec bol cyklistický klub. Otec s cyklistami chodil ako šofér a mechanik, raz ma zobral na preteky Okolo Slovenska do servisného auta. Zhodou okolností bolo etapovým centrom Nitrianske Pravno, kde som sa stretol s trénerom Františkom Gurínom. Slovo dalo slovo a stal som sa cyklistom.
Venovali ste sa len v cestnej, alebo aj horskej cyklistike?
- V tej dobe sa cyklistika delila takisto na viacero disciplín, ale v Pravenci bola prioritou cesta a cyklokros. Vždy ma najviac bavil cyklokros, pretože to bolo pre mňa zaujímavejšie, bolo to viac o technike. Nepohrdol som ani cestou, pretože to bol základ, veľa mi dal náš tradičný Rudniansky okruh, ktorý išiel z Novák cez Nitrianske Rudno a Šutovce. Drina na ceste priniesla aj prvé ovocie, veď krajské podujatia, ktoré sa šli v rámci Slovenského pohára, som v doraste tri roky po sebe vyhrával, podarilo sa mi to aj prvý rok u mužov.
Na aké preteky si spomínate najlepšie, ktorý výsledok si ceníte najviac?
- Najviac si cením zelený dres z tretej etapy Pretekov mieru mládeže v Terezíne. Sú to preteky, ktoré aj dnes majú medzi juniormi veľký cveng. Štartoval som vtedy za región Banská Bystrica, a keďže môj mechanický voz v druhej etape išiel za Milanom Dvorčíkom do úniku, ja som zostal v balíku. Keď som dostal defekt, vycúval som na posledné miesto a dokončil som len vďaka divákovi, ktorý mi zo svojho bicykla požičal predné koleso. Tridsať kilometrov som tak išiel na vypnutej brzde, makal som do cieľa len preto, aby som mohol pokračovať do ďalšej etapy. Iný pretekár by to možno vzdal, no mňa hnala túžba postaviť sa na štart aj ďalej. S odstupom času musím povedať, že sa oplatilo. Skončil som posledný, ale nechytil som limit, takže som mohol nastúpiť aj v ďalšej etape. Tam už som si strážil špicu, ušli sme štyria, dvaja Holanďania, jeden východný Nemec a ja. V kopcoch som ich však vždy odtrhol a vyhral všetky horské prémie. Dopadlo to tak, že cieľovú pásku som preťal na treťom mieste a celkovo som po tretej etape viedol vrchársku súťaž. Mám na to dobrú spomienku, pretože už zo stratených pretekov som dokázal vyťažiť maximum.
Vážite si skalp aj iných pretekov?
- Tiež si vážim preteky, ktoré som išiel doma pred viac ako dvetisíc fanúšikmi. Bolo to v roku 1988, kedy som prvý rok prestúpil do mužov a na štarte Československého pohára v cyklokrose stálo v Pravenci pätnásť majstrov, z toho ôsmi už mali medaile z majstrovstiev sveta. Za éry Československa bolo problémom dostať sa do prvej dvadsiatky, a tak som rád, že sa mi podaril v celku slušný výsledok, veď som z osemdesiatich pretekárov na štarte skončil na skvelom štrnástom mieste.
Kto bol v tom čase vaším najväčším vzorom?
- Keď som ja začínal, tak u nás v regióne to boli Stejskal a Čaprnka, z tých svetových Hinault, dnes športový riaditeľ Tour de France. Je viacnásobným víťazom najslávnejších etapových pretekov a majstrom sveta z roku 1980.
Aké etapy vám vyhovovali?
- Dobre som sa cítil na pretekoch, ktoré sa jazdili v členitejšom teréne. Na ceste to boli preteky, ktoré sa jazdili v kopcoch.
Ktoré ocenenie vás potešilo najviac?
- Ťažko povedať či najviac, ale spomínam si, keď na Pretekoch mieru som za posledné miesto dostal železničiarsku petrolejku s oznamom, že keď budem chodiť posledný, aby som si svietil na cestu. Spomínam si však aj na ďalšie preteky, ako napríklad majstrovstvá ČSSR v cestnej cyklistke. Okruh mi sedel a skončil som na druhom mieste. Vtedy som si meral sily so známymi profesionálmi, ktorí do dotiahli do Pro Tour, ako napríklad František Trkal, Honzo Sláviček a ďalší.
Aký je váš názor na súčasnú cyklistiku, ako sa za posledné obdobie zmenila?
- V prvom rade sa veľmi zmenil systém financovania športu, dnes robia cyklistiku ozaj len tí, ktorí majú výdrž a samozrejme rodičom šiaha peňaženka na zafinancovanie tohto krásneho športu. Častokrát aj deti, ktoré by mali záujem a talent im nechýba, nemajú financie, ktoré sú tak veľmi potrebné. Dnes je to o tom, že keď chcú mať rodičia zo svojho dieťaťa športovca, musia obetovať nemalé finančné prostriedky. My sme vyrastali v dobe, keď sme ten základ od klubu dostali a každý kto mal chuť a adekvátnu výkonnosť, bol podporovaný. Dnes je situácia opačná, podporovaní sú len reprezentanti, teda mládež, ktorá už niečo dosiahla prostredníctvom centier talentovanej mládeže.
Pred štartom MSR a MČR v Dubnici 2013. Zľava: Roman Barényi a Peter Sagan. FOTO: ARCHÍV RB, MT BIKER
Skončili ste s aktívnou kariérou, venujete sa však cyklistike aj naďalej?
- S aktívnou kariérou som skončil, keď som mal 39 rokov, pretože mladí boli rýchlejší a v periférnych podmienkach CK Pravenec som to už neutiahol, či už po finančnej stránke alebo fyzickej. Nakoniec, treba sa aj niečím živiť.
Čo vám cyklistika dala a naopak zobrala?
- Dala mi veľa, vďaka nej som spoznal svet. Naučil sa bojovať, pretože aj keď je človek úplne na dne, ešte vždy dokáže aj zo zdanlivo stratenej situácie niečo vyťažiť. Zobrala mi kopec súkromia, v mladosti voľného času, pretože tréningy boli pravidelne každý deň. Prvá cesta zo školy viedla rovno na bicykel, dokonca aj do nej som chodil na dvoch kolesách. Nikdy som však neoľutoval, že som sa venoval tomuto krásnemu športu.
Ako sa cyklistike venujete teraz?
- Momentálne sa jej venujem ako športový komentátor na významných slovenských a medzinárodných podujatiach. Komentujem napríklad spoločné majstrovstvá Česka a Slovenska v cestnej cyklistike, preteky Okolo Slovenska a mnoho ďalších významných podujatí, ktoré sa jazdia na území Slovenska. Niekedy dostávam pozvánku aj od bratov Čechov, čo si veľmi cením. Pomáham aj ako pomocný tréner v Centre talentovanej mládeže v Žiari nad Hronom, kde máme vybraných pretekárov od Krupiny, Zvolena až po Prievidzu. Vychoval som pretekárov, ktorí na slovenské pomery dosahovali výborné výsledky, dokonca som pripravil chlapcov aj na významné svetové podujatia. Lukáš Gebrlin štartoval na významných svetových cyklokrosových podujatiach v Španielsku, Francúzku či Švajčiarsku, navyše, predstavil sa aj na majstrovstvách sveta.
Prispievate do sveta cyklistiky aj nejako inak?
- Áno, organizujem preteky v horskej, ako aj cestnej cyklistike. Pripravil som šesťkrát majstrovstvá Slovenska, MTB preteky či cyklokros. Organizujem aj preteky Hornonitrianskej MTB tour, ktoré som prevzal po Karolovi Mlynárovi. Tiež pripravujem aj cestné preteky Tour de Magura. Chcem v tom pokračovať, aby na hornej Nitre cyklistika nezanikla.
Čo vás nakoplo k tomu, aby ste si s priateľkou otvorili cyklistický obchod?
- Videl som množstvo bývalých pretekárov, ktorí majú takéto obchody a venujú sa svojmu koníčku, ktorý ich bavil od mlada. Po konzultácii s bratom Milanom sme častokrát rozmýšľali spraviť si svoj obchod, ale nakoniec k tomu nikdy nedošlo. Dokopala ma však k tomu priateľka Norika, ktorá hovorí, že s mojím menom som mal mať obchod už dávno. Nakoniec to zrealizovala ona, a je aj majiteľka, zo čo jej vďačím, veď nakoniec robím to, čo ma baví.
Roman s bratom Milanom Barényim. FOTO: ARCHÍV RB
Ťahá vás to v 44-och rokoch ešte do sedla?
- Áno, pretože kto si raz čuchne ku galúskam, už je náš. Samozrejme, keď je čas, rád si odjazdím preteky masters.
Chceli by ste na záver niečo mladým cyklistom odkázať?
- Vidím, že dnes sa množstvo mládeže venuje cyklistike, takisto aj široká verejnosť, čo je zásluhou medializácie cyklistiky, o ktorú sa postarali naši profesionáli Saganovci, Velitsovci a ďalší jazdci z Pro Tour Žiaľ, keď chlapci prídu na väčšie preteky, častokrát ich už na začiatku odradí mierny neúspech. Mládežnícka cyklistika trvá len tri až štyri roky a potom v kategórii mužov je to o niečom inom. Tí, ktorí vydržia, tak majú šancu sa dostať aj niekam ďalej. Je chcem preto všetkým nádejným cyklistom odkázať, že tento šport nie je len o vození na peknom bicykli, ale je to aj kus driny, a tak sa preto netreba nechať prvými neúspechmi odradiť. Cyklistika občas bolí, ale je krásna a nikdy neľutujem, že som jej obetoval celý svoj život.
