PRIEVIDZA. Szalay sa stal hráčom prvoligového klubu, do súťažného kolotoča sa vrátil po vyše trojročnej prestávke.
Prečo ste sa rozhodli vrátiť pod deravé koše?
- Z jednoduchého dôvodu, a to preto, že mi nie je ľahostajné, čo bude s našimi mladými hráčmi. Mojím cieľom je pomôcť im presadiť sa.
Aké sú v práve prebiehajúcej sezóne ciele Baníka Cigeľ Prievidza?
- Cieľ je jasný, hrať čo najlepší basketbal a postúpiť do extraligy. Dôležité však je, aby mladí hráči hrali čo najviac popri nás, bývalých extraligistoch, vďaka čomu môžu rásť po športovej aj osobnostnej stránke.
A individuálne ciele?
- Moje individuálne ciele sú byť dobrým vzorom, z ktorého si je možné zobrať príklad a naučiť niečo mladších kolegov. Takže tiež sa mám čo učiť, pretože toto je úplne iná hra, než snažiť sa uspieť ako hráč.
Vďaka čomu sa toto všetko pokúsite splniť?
- Jednoducho tým, že sa budeme snažiť vyhrať každý zápas. Ja osobne sa ich pokúsim splniť tým, že sa budem snažiť priviesť náš tím k víťazstvám.
Tri roky ste nehrali. Ako si s odstupom času spomínate na svoju kariéru?
- Začal som v basketbalovej triede na III. Z.Š. Sama Chalupku v Prievidzi, keď som nastúpil do 4. ročníka na základnej škole. Už vtedy som bol zo všetkých najvyšší. Mojimi prvými trénermi boli Miroslav Marko a Milan Ďuriš, neskôr si nás vzal Ľuboš Jelačič. Darilo sa nám ako mladým chlapcom veľmi dobre a mali sme úspechy.
A čo prvé profesionálne angažmá?
- Keď som mal 16 rokov, odišiel som skúsiť šťastie do Interu Bratislava. Tam ma dotiahol tréner Pavol Zuzik. Veľa som sa tam naučil a myslím, že som mal 17 rokov, keď som prvýkrát vybehol na ihrisko za mužov. Pamätám si na svoj prvý zápas, lebo som v ňom dal blok Dejanovi Stojanovičovi. V osemnástich som to išiel skúsiť na prestížny kemp Euro Big Man Camp v talianskom Trevise. Rozhodoval som sa vtedy, ako ďalej. Zvažoval som, že pôjdem na strednú školu v Amerike, ale vedenie Benettonu Treviso si ma všimlo a ponúklo mi angažmá, a tak som šiel. Mal som vtedy skončený ešte iba tretí ročník gymnázia, a tak som musel sem-tam odbehnúť domov a urobiť skúšky. Napriek tomu, že som si tam takmer vôbec nezahral (okrem 1 zápasu Euroligy proti Francúzskemu Pau Orthez, keď som vybehol na dve a pol minúty) , nazbieral som veľa skúseností do života, hlavne od trénera Ettore Messinu a spoluhráčov ako Šiskauskas či Goree.
Ako to bolo v Trevise ďalej?
- Druhý rok bol trénerom dokonca David Blatt, ktorý je teraz koučom klubu v NBA Clevelandu Cavaliers. Páčil sa mi jeho štýl a práca, no on bol víťazný typ a pre víťazstvo urobil všetko. A ja som ešte stále nemal takú výkonnosť, aby som sa vedel uchytiť. Preto som sa po dohode s mojím vtedajším agentom Matteuszom Jodlowskim rozhodol, že bude pre mňa lepšie nájsť miesto, kde si aj zahrám. Tak som odišiel na hosťovanie do Asvel Villeurbanne vo Francúzsku. Bol to však pre mňa rovnaký príbeh ako v Taliansku. Zahral som si iba v mládežníckej lige. Keď sa skončila sezóna, odišiel som na letnú ligu v New Yorku. Nebola to letná liga NBA, no darilo sa mi tam veľmi dobre a vyhliadol si ma tréner švédskeho Norrkopingu.
Vo Švédsku ste už hrali viac?
- Odohral som tam jednu sezónu, počas ktorej som si po prvýkrát aj zahral, ale moje výkony boli miernym sklamaním aj pre mňa samého, pretože môj zámer bol, že odohrám naozaj skvelú sezónu a pôjdem na draft do NBA, no toto sa nestalo, a tak som šiel do Poľska a odohral som aj tam podobnú sezónu. Potom som sa vrátil do prievidzského dresu, kde sme vytvorili naozaj dobrú partiu a vyhrali sme bronzové medaily. Ďalšie dva roky som strávil v Prievidzi s jedným trojmesačným výletom do španielskej Zaragozy. Keď som mal 25 rokov, zranil som si koleno v zápase play-off proti Spišskej Novej Vsi a odvtedy som nehral. Je tomu už tri a pol roka.
