NITRICA. Nie je veľa hudobných nástrojov, pri výrobe ktorých môže ich tvorca uplatniť svoju fantáziu a dotvoriť ich aj podľa želania muzikantov. Ozembuch je jedným z nich.
Pred pár rokmi ich začal vo voľnom čase vyrábať Vladimír Olejka z Nitrice. Zručný je nielen pri práci s drevom, ale účinkoval aj v divadle, hrá na trúbke a spieva. Práve láska k hudbe ho priviedla aj k ozembuchom.
Rovná palica ho neočarila
Keď sa pred pár rokmi prisťahoval do Nitre, oslovil ho miestny muzikant Jozef Vabec, či by s nimi neúčinkoval v kapele. Vystupovali s programom, v ktorom nielen spievali, ale aj hrali scénky. A s divákmi si často len tak zanôtili pri harmonike a s ozembuchom.
Ozembuch vydáva rôzne zvuky vďaka rolničkám, zvončekom či štupľom fliaš.
„Bola to len taká rovná palica, ktorá sa mi príliš nepáčila. Začal som vymýšľať, ako by ozembuch mohol vyzerať lepšie,“ spomína si na prvý impulz, ktorý ho priviedol k výrobe netradičného hudobného nástroja.
Správny ozembuch tvorí drevená palica, na ktorej je popripínaných množstvo zvončekov, rolničiek, hrkálok či kovových štupľov z fliaš. Chýbať však nemôže ani tamburína či bubienok.
Tak, ako to vychádza aj z názvu tohto nástroja, ozembuchom sa do rytmu búcha o zem a zároveň sa paličkou udiera do malého bubnu.
„K harmonike, pri ktorej si ľudia spievajú, patrí podľa mňa aj ozembuch. Vďaka nemu sa udržuje rytmus,“ hovorí Olejka.
Využíva aj konzervy
Podobne ako iné nástroje, aj ozembuchy sa vyrábajú sériovo, sú vysústružené a rovné. Nitričan však pri ich vytváraní využíva drevo, ktoré nájde v lese a teší sa, pokiaľ je pokrútené a nie rovné.
„Drevo doma opracujem, obrúsim, nechám ho aspoň dva mesiace sušiť a natriem moridlom. Až potom začnem skladať ozembuch. Vytvorím nejaké ornamenty, pripevním na drevo drobnosti, ktoré cinkajú, zvonia alebo hrkajú. Často využívam bežné materiály, neraz aj odpadové. Napríklad na vrch ozembuchu dávam viečka z konzerv, ktoré ozdobujem. Na záver nastroj trikrát nalakujem,“ priblížil prácu Olejka.
Osobitnú pozornosť venuje tamburíne alebo bubienku, ktorý musí pripevniť na drevo. Kupuje ho, no vždy rozoberie, doplní ho o strunku a prispôsobí ozembuchu, ktorý tvorí. Vždy naň aj niečo nakreslí, zväčša podľa požiadaviek muzikantov.
Na ozembuchy pripevňuje aj rôzne hračky, ale tiež nádobky, do ktorých môžu ľudia vhadzovať mince.
Jediná vysústružená časť na jeho ozembuchoch je dolná, na ktorej nesmie chýbať guma, aby sa nástroj od zeme dobre odrážal.
Výška nástroja sa prispôsobuje výške muzikanta. Priemerne je to však asi stotridsať centimetrov. Vytvoril však už aj malý detský ozembuch pre materskú školu.
Ozembuchom treba do rytmu búchať o zem a zároveň udierať paličkou do bubienka.
Ľudí zaujme pestrosť
Ozembuchy z dielne Vladimíra Olejku nesú jeho rukopis, no každý jeden hudobný nástroj je iný, jedinečný.
„Najviac sa teším, keď od mojich ozembuchov nevedia ľudia odtrhnúť oči. Sú také pestré, s množstvom malých drobností, že vždy upútajú. Napríklad keď na nástroj pripevňujem štuple z fliaš, nikdy nedám pri seba dva rovnaké. Ani neviem prečo. Tak sa mi to páči, pôsobí to pestrejšie,“ prezrádza 57-ročný majster.
S kapelou, ktorá má netradičný názov Nič Moc, hráva po celom Slovensku. Vždy so sebou nosí aj ozembuch. Počas prestávok totiž neoddychujú, ale s harmonikou a ozembuchom idú medzi ľudí a spievajú si s nimi.
Všestranný umelec z Nitrice priznáva, že miluje spev a hudbu, „ale veľmi ma baví aj práca s drevom. Priťahuje ma. Viem si predstaviť, že by som bol stolárom alebo rezbárom. Výrobou ozembuchov si tento sen plním.“
