Má tridsaťjeden rokov, pochádza z Dlžína, žije v Londýne a najväčšiu radosť jej robí cestovanie. Nechodí však do tradičných dovolenkových destinácií plných ľudí. Zameriava sa na neobjavené kúty sveta, ktoré nestratili nič zo svojho pôvodného čara a atmosféry. SONIA WITTEN.
Ako ste sa dostali k cestovaniu?
- Náhodou potom, ako som tesne pred vysokou školou odišla do Anglicka privyrobiť si na štúdium. Stretla som tam svojho exmanžela a už som tam ostala. V Londýne žijem už štrnásť rokov, pracujem ako pozemná pracovníčka aerolínií.
Sonia Witten našla v cestovaní celoživotnú vášeň.
Pozrite si fotogalériu >>
Práca na letisku vás priviedla k túžbe spoznávať nové krajiny?
- V podstate áno. Ako zamestnanec aerolínií mám výhodnejšie letenky. Okrem toho môj bývalý manžel je z Juhoafrickej republiky a práve tam viedla moja prvá mimoeurópska cesta v roku 2002. Spoznala som tam určitú časť kontinentu, ktorý ma uchvátil natoľko, že sa tam pravidelne vraciam.
Čím vás Afrika zaujala?
- Svojou nedotknutosťou. Stále tam nechodí toľko ľudí, aby sa z nej stala masová destinácia. Príroda aj atmosféra sú tu nádherné. V Európe už často necítiť ducha krajín a ich tradície. V Afrike je ešte takmer všetko pôvodné, nepoznačené turizmom.
Čo pre vás cestovanie znamená?
- Je to pre mňa spôsob, ako si užiť výsledky svojej práce. Nemám rodinu a deti, hmotné statky ma nezaujímajú. Ideálnym spôsobom, ako sa po práci odmeniť, je pre mňa cesta do zaujímavej krajiny.
Neboja sa o vás rodičia?
- O niektorých cestách im radšej nehovorím vopred, aby sa nestrachovali. Napríklad keď som išla na Filipíny po zemetrasení a tajfúne. Veľmi som chcela vidieť, ako sa miestni ľudia s katastrofou vyrovnali, ako tam žijú. Môj otec s tým, samozrejme, nesúhlasil. Odvtedy o niektorých cestách mlčím.
Máte plán ciest?
Nie, nikdy cesty neplánujem. Keď ma niečo zaujme, kúpim si letenku, zistím, kto by išiel so mnou a idem. Nikdy si dopredu nehľadám ani ubytovanie, všetko riešim na mieste. Je to najlepšia možnosť, ako zostať s lokálnymi ľuďmi.
Sonia nemá ozdobu vo vlasoch, na hlave jej pristál zranený motýľ - jeden z najväčších a najvzácnejších na svete.
Dostali ste sa počas ciest do priameho ohrozenia alebo nebezpečenstva?
- Ja som veľmi pozitívny človek a myslím si, že to priťahuje dobrú energiu a nosí mi to šťastie. Viac negatívneho som zažila, kým som bola na Slovensku. Minulý rok som tri mesiace pomáhala v Kostarike v džungli v korytnačej rezervácii. Bola to chránená oblasť, kde bolo vylúčené používanie chemických prípravkov proti komárom. Veľmi som tam ochorela a nemala som ani možnosť dostať sa z džungle do nemocnice. Staral sa o mňa doktor - študent a lokálny šaman. Vo chvíľach, keď som bola pri vedomí, to bolo naozaj zaujímavé. Vyliečila som sa, ale v Londýne mi neskôr lekár povedal, že som prekonala horúčku Dengue, na ktorú tam ľudia často umierajú. Kedysi som zvykla cestovať sama, čo už nerobím po tom, čo som mala problémy v Tanzánii.
Čo sa vám stalo v Tanzánii?
- V Keni som sa pripojila k skupine ľudí, ktorí cestovali naprieč Afrikou, po dvoch týždňoch som sa od nich odpojila v Tanzánii a plánovala som sa vrátiť domov. Ako zamestnanec aerolínií však dostanem sedadlo v lietadle jedine, keď je voľné miesto a to tentokrát nebolo. Ostala som preto na letisku, odkiaľ ma o polnoci vyhodili. Mala som zablokované karty a pri sebe asi tridsať dolárov. Ostala som sama v nebezpečnom hlavnom meste Tanzánie Dar es Salaam. Našťastie sa mi nakoniec podarilo zohnať pomoc a prenocovať v moteli. Na druhý deň som sa už z krajiny v poriadku dostala.
Sonia cestuje za prírodou aj osudmi ľudí.
S kým odvtedy cestujete?
- Je celkom ťažké nájsť partnera na cesty, mnohí ľudia si oddych predstavujú inak ako ja, radšej strávia voľno na pláži alebo doma. Ja každú voľnú chvíľu niekam idem. Najčastejšie sa ku mne pripoja kolegovia, občas známi alebo známi mojich známych. V mnohých krajinách už mám aj priateľov, takže chodievam za nimi.
Čo obnáša cestovanie v takomto rozsahu?
- Je to psychicky dosť náročné, keďže nikdy neplánujem. Nie každý to zvláda so mnou. Vždy sa teším na cieľ cesty, no zabudnem na okolnosti ako napríklad dvanásťhodinový let. Moje telo to občas nestíha.
Akú časť z roka ste na cestách?
- Priemerne štyri až päť mesiacov. V práci to mám jednoduchšie, ako je to na Slovensku. Síce mám tridsaťšesť dní dovolenky, no môžem si dni nadpracovať, alebo sa nechať zastúpiť kolegami. Podstatné je, aby všetko v práci fungovalo, ako má. Väčšinou každá cesta trvá aspoň dva týždne. Minulý rok som si dokonca zobrala tri mesiace neplateného voľna, ktoré som strávila v džungli na Kostarike.
Podľa čoho si vyberáte destinácie?
- Podľa toho, kde chodí čo najmenej ľudí, kde je krajina nedotknutá, obyvatelia žijú pôvodným spôsobom života. Bola som napríklad viackrát v New Yorku a iných veľkomestách, ale tam ma to už vôbec neláka. Najviac ma momentálne zaujíma Afrika, precestovala som celú južnú časť kontinentu. Uchvátila ma Rwanda a Zimbabwe, najmä pre ich pochmúrnu minulosť, ale aj Tanzánia, Botswana a Namíbia pre úžasnú prírodu a zvieratá. Prešla som aj časť Ázie, strednú Ameriku, severnú Ameriku, tam najmä kanadské hory. Rada by som videla južnú Ameriku a zvyšok sveta, ale na to mám ešte čas. Moje cesty sú aktívne, žiadne vysedávanie v rezorte či hoteli. Vyhľadávam všetky lokálne aktivity, či je to turistika, kajakovanie, splavovanie, horolezectvo či surfovanie. Krajiny prechádzam s batohom na chrbte a vždy lokálnou dopravou. Viackrát som už ľuďom sedela na kolenách počas cesty, alebo som sa delila o miesto so sliepkami a kozami.
Čo vás zaujalo na Zimbabwe a Rwande?
- Príbeh týchto krajín je veľmi smutný, sú Bohom zabudnuté, na ľuďoch sa tam páchali a v Zimbabwe ešte stále páchajú krivdy, vládne tam strach. Napriek tomu bolo fantastické, ako nás tam prijali a vážili si náš záujem o nich a ich krajinu. V Rwande som bola pomáhať stavať domy pre obete genocídy. Túto krajinu a osudy ľudí, s ktorými som prišla do kontaktu, si navždy ponesiem vo svojom srdci. Často sa na cestách zameriavam nielen na prírodné krásy, ale aj osudy a život miestnych obyvateľov. To ma fascinuje.
Je pre ženu ťažké vybrať sa na vlastnú päsť do sveta?
- Je to rozhodne nepríjemnejšie ako pre muža. Napríklad v Zimbabwe by som osamotená nemala šancu pri komunikácii s miestnou neprístupnou políciou. Väčšinou je pre belošku v afrických krajinách problémom prílišný záujem mužov, ktorý môže byť až obťažujúci. Doteraz som nikdy nemala pocit ohrozenia, ale býva to nepríjemné.
Aké sú vaše cestovateľské plány?
- Bola som pozvaná na filmový festival v Cannes, pôjdem autom, čiže z Anglicka do Francúzska si to odšoférujem. Potom budem sprevádzať známeho z južnej Afriky v Alpách. V auguste tradične chodím za kamarátkou do kanadských hôr a na jeseň by som rada išla za gorilami do Konga a Ugandy.
Trávite doma tradičné sviatky?
- Domov chodím za rodičmi a naše stretnutia sa neobmedzujú na sviatky. Napríklad Vianoce trávim už niekoľko rokov v práci namiesto kolegov, ktorí majú rodiny. Radšej si potom vezmem voľno a cestujem.
Chcete sa v budúcnosti nastálo vrátiť na Slovensko?
- Slovensko milujem, postavila som si v Dlžíne pri rodičoch dom, chodím sem asi päťkrát do roka. Stále mám slovenský pas a nič na tom nebudem meniť. Napriek tomu sa sem zrejme nastálo nevrátim. Mrzí ma, že ľudia sú tu často negatívni, čo mi odčerpáva energiu. Chápem ich. Situácia je tu momentálne pre mnohých ťažká. Okrem toho mi vyhovujú pracovné podmienky a možnosti, ktoré mi dáva zamestnanie v Anglicku.
Stretávate sa doma so závisťou?
- Ja ju nevidím, pretože nosím ružové okuliare. Ale blízki mi občas povedia o negatívnych reakciách zo strany iných ľudí napríklad na fotky, ktoré zverejňujem na internete. Nerozumiem tomu, veď každý môže zažiť, čo len chce, len pre to treba niečo spraviť. Ja tvrdo pracujem a cestovanie mi je odmenou. Nič mi nespadlo samo do lona.
