PRIEVIDZA. Sú umelci, ktorým nestačí len jeden spôsob sebarealizácie. Zaradil sa k nim aj DoDo Vrábel z Prievidze. V týchto dňoch mu vychádza prvá básnická zbierka. Túto sobotu 15. februára ju bude netradične prezentovať v Art Point Centre (kino Baník) v Prievidzi, kde sa predstaví aj ako hudobník a spevák kapely HuZika.
S mladým všestranným umelcom sme sa porozprávali o jeho básnických začiatkoch, ale aj netradičnom názve skupiny.
Kto je vlastne DoDo Vrábel?
- DoDo Vrábel som ja. Od narodenia Jozef Vrábel, ktorý si vybral jeden z najjednoduchších pseudonymov, aké mohol. Som básnik, textár, momentálne sa začínam venovať aj písaniu divadelných hier. Som členom prievidzskej kapely HuZika. Aj keď teraz už máme svoj hlavný stan v Bratislave, stále vieme, odkiaľ sme. Predtým som pôsobil aj v kapelách Coma a Polite Weirdo. Tiež som myšlienkovým rodičom otvorenej komunity F5 – Priestor bez hraníc, ktorá je v Prievidzi známa vďaka činnosti Podkrovia F5 a spoluorganizovaním Letných večerov pri modrom kontajneri. Okrem toho napríklad nedoštudovaný filozof.
Venujete sa rôznym druhom umenia. Začnime hudbou. Akú hudbu krá kapela HuZika, ktorej si členom? Prečo taký zvláštny názov?
- Hudbu, ktorú hráme, neviem napevno zakonzervovať. Ako odpoveď sa najlepšie hodí formulka, ktorá nám svieti i na facebookovej stránke: piesne rôznych farieb. Momentálne už hráme iba slovensky textované veci a nálad v nich sa dá nájsť pekná kôpka. Kapela s týmto názvom a v súčasnom zložení funguje od leta 2013. Vtedy sme zredukovali počet stálych členov predošlej formácie Polite Weirdo na dvoch a zmenili názov. Často, hlavne doma v Prievidzi, s nami zahrá aj nejaký hosť. HuZika je jednoduchá slovná hračka. Spojenie slov hudba a muzika, i keď za Hu si môže človek doplniť aj všeličo iné. Teda je jasné, že hráme hudbu/muziku a radi sa hráme i so slovami.
Predpokladám, že ako básnik sa podieľate na tvorbe skladieb.
- V HuZike som tá textárska a vokálna polovička, teda spievam, plus občas zachrastím na nejakej perkusii. Parádne piesne skladá gitaristka a všeobecný hudobný talent Denisa Uherová, ktorá aj študuje zvukovú skladbu na VŠMÚ v Bratislave. Spolu potom brúsime detaily skladieb a ich celkové aranže.
Mnoho mladých ľudí nerozumie poézii. Ako ste sa dostali k písaniu básní?
Ja si nemyslím, že by niekto mohol nerozumieť poézii. Každý, kto vie čítať, vidí, čo je v ktorej napísané a to mu prináša určitý zážitok, dojem. Nemusí rozmýšľať, čo tým chcel básnik povedať, ale skôr, čo tá báseň hovorí práve jemu. Jasné, že sa môže stať, že nič. Ľudia to vnímajú takto prevrátene najmä pre to, ako sa v školách literatúra a teda aj poézia vyučuje. Básne nie sú nejaká presne definovateľná a merateľná záležitosť. A tie, ktoré sú a neprinášajú so sebou žiadnu pridanú hodnotu, nezaujímajú ani mňa. Či je to epos, haiku alebo akýkoľvek typ klasickej, či modernej poézie. Preto nie každému je blízky ten alebo ten autor či autorka. Druhá vec, ktorá pramení okrem iného tiež z výchovy a spôsobu vzdelávania je, ako väčšinová spoločnosť vníma, alebo až skoro nevníma umeleckú činnosť. Nielen poéziu. Mnohí majú pocit, že sa bez umenia zaobídu. A tak sa z nich postupne stávajú zombíci. Každá spoločnosť potrebuje kuchárov, básnikov, maliarov aj smetiarov. Ja som začal písať prvé textové respektíve básnické pokusy niekedy na strednej škole. Neviem ani presne prečo, jednoducho si ma to pritiahlo. Začal som viac počúvať hudbu, vnímať texty piesní, viac čítať. Zaujímalo ma, prečo rôzne veci rôzne fungujú, rôzne pohľady na ne a mal som to nutkanie, potrebu, ktorú pozná každý tvoriaci človek. Vysloviť sa, podeliť sa, vykrikovať, čo a ako vnímam. Vlastne každý človek má potrebu nejako sa realizovať a pre mňa je toto ten najprirodzenejší spôsob. Ja vnímam každú prácu ako umenie, záleží na tom, či do toho človek ide celý, dáva to najlepšie, čo dokáže. To je asi jediné meradlo, tam sa to láme. Tiež som potreboval svoj časopriestor, aby som si to uvedomil a dostal to do seba. A prináša to ovocie. V súčasnosti vo mne každým dňom chuť do ďalšej práce rastie a potešenie z nej takisto.
Je zbierka básní Reálne čísla vaša prvá? Aké témy v nej ponúkate čitateľom?
- Áno, Reálne čísla sú prvou zo série mojich zbierok. Ďalšia príde na svet už ku koncu tohto roka. Nie je tam nejaká konkrétna tematická línia. Ak teda za ňu nepovažujem môj život ako taký. V Reálnych číslach sú zachytené situácie, zážitky, atmosféry, ktorými prechádzam. Vnímam svet, akosi ho v sebe žijem, filtrujem a vypúšťam späť do okolia. Som vlastne také zrkadlo s názorom na to, čo sa od neho odráža.
V sobotu sa vaše literárne, hudobné a spevácke umenie spojí. Čo si máme predstaviť pod názvom HuZika + Reálne čísla = Oblievačka? Čo čaká divákov?
- Bude sa krstiť, teda oblievať album HuZiky Absolútne Áno aj zbierka Reálne čísla. „HuZika a Reálne čísla“ je aj naše nové predstavenie, ktoré, ako je naznačené v otázke, spája hudbu a básne. Koncert kapely je poprešívaný čítaním básní a naopak. Ako mostíky medzi týmito dvoma formami sú poloimprovizované príhovory k divákom na témy, ktoré sa v mojej tvorbe a určite aj živote prelínajú. Všade, kam prídeme, sa budeme snažiť ponúknuť divákom originálny zážitok z fúzie tohto typu čo najživšou a najpriamejšou formou. Hádam ich aj občas vtipne podpichnúť k tomu, aby tej svojej kultúre venovali trošku viac priestoru. A najlepšie, ak to pošlú ďalej. Preto odkazujem: príďte na koncert, zájdite na výstavu, čítajte poéziu. Spraví vám to dobre.
