NOVÁKY. Len málokto si môže povedať, že nikdy v živote nebol chorý. Jozef Daniška z Novák to o sebe tvrdí. Pozoruhodné je, že má už neuveriteľných stoštyri rokov a ani v tomto veku sa na zdravotné problémy nesťažuje.
Za dlhovekosť vraj vďačí jednoduchému, skromnému a striedmemu, no radostnému životu.
„Nikdy som sa neopíjal. Keď bola dobrá spoločnosť, zvlášť dámska, dal som si len za jeden pohárik. Radšej som si z chuti zaspieval,“ hovorí na svoj vek deduško.
Stále je aktívny, pomáha, keď môže. Napríklad aj v záhrade či pri zaváraní zeleniny a ovocia.
Detstvo mal chudobné
Jozef Daniška pochádza z dediny Čierna Lehota v okrese Bánovce nad Bebravou. S rodičmi a ďalšími štyrmi súrodencami býval v jednoduchom domčeku. Napriek tomu, že jeho detstvo bolo chudobné, rád si naň spomína. Aj na obdobie Vianoc.
„Tešili sme sa na sviatky, lebo sme vedeli, že budú koláče. Veď sme ich celý rok nemali. Mama kúpila dve kilá múky a napiekla ich. Dali sme z nich počas Štedrého dňa vždy aj kravkám a ovciam,“ zaspomínal si najstarší obyvateľ Novák.
Stromček mali skromný. Zavesený bol na strope a zdobili ho jabĺčka či iné ovocie. Darčekom pre neho bol svätý obrázok, ktorý predtým priniesol pán farár počas koledovania. Aj jedlo bolo skromné. Vysmážanú rybu videl a jedol po prvý raz až keď bol na vojenskej službe.
„Chodili sme tiež počas Vianoc do kostola, aj keď bol od nás sedem kilometrov vzdialený,“ spomenul Daniška.
Chlapec z chudobnej rodiny sa vybral veľmi skoro do sveta. Jeho kroky viedli až do Prahy. Tam si po prvý raz sadol do auta. Na ten moment nikdy nezabudol.
„Bol som z malej dedinky, málo som toho vedel, mnohé som dovtedy ani nevidel. Keď som si sadol do auta, celý som sa triasol.“
Vtedy určite netušil, že autá a šoférovanie ho budú sprevádzať celým jeho životom. V Prahe v roku 1931 chodil do autoškoly. Pravdepodobne je jedným z prvých Slovákov, ktorí získali vodičský preukaz.
V hlavnom meste vtedajšieho Československa aj pracoval, keď pre istú pekáreň rozvážal chlieb a pečivo.
Jazdil bez nehôd
Do Novák sa Jozef Daniška presťahoval v roku 1947. Vtedy už mal dve nákladné autá a založil si firmu, v ktorej sa venoval autodoprave. Ktovie, ako slávne by dnes bolo priezvisko Daniška v súvislosti s autodopravou, keby v roku 1948 neprišlo zoštátnenie súkromného majetku. Nádejnému podnikateľovi nezostalo nič.
Pasívny však neostal. Šoférov v tom čase ešte nebolo veľa, rýchlo si našiel uplatnenie.
Až do šesťdesiatky jazdil s autobusmi. Prešiel s nimi asi pol Európy. Poznal Berlín, Budapešť, Rumunsko, jazdil na Ukrajinu, do Rakúska a mnohých iných krajín.
Ani na dôchodku nedal volantu pokoj, ďalších pätnásť rokov ešte pracoval ako vodič pre pekáreň.
„Šoféroval však aj naďalej. Ešte pred dvomi rokmi, keď mal stodva rokov, si zajazdil trochu v aute,“ prezradil 79-ročný syn Jozefa Danišku, ktorý je tiež Jozef a upozornil na ďalší unikát: „Napriek tomu, že otec jazdil celý život, nikdy nemal žiadnu dopravnú nehodu.“
Stále chodí voliť
Deduško z Novák prežil s manželkou vyše sedemdesiatpäť rokov života. Vychoval tri deti, z nich dve už nežijú.
Keď sa narodil, Slovensko patrilo ešte pod Rakúsko-Uhorsko a pri moci bol František Jozef I. Od tohto panovníka až po súčasnosť zažil už štrnásť hláv štátu. Na budúci rok, keďže budú voľby prezidenta, ich bude už pätnásť. A opäť, tak ako pri všetkých iných voľbách, pôjde aj Jozef Daniška hlasovať.
Celý život je vyznávačom striedmosti. Tvrdí, že pokiaľ sa alkohol pije s mierou, môže pomáhať.
„Preto si každé ráno a večer dám za pohárik domácej pálenky. To je moja medicína,“ dodal s úsmevom starký.
