Prievidžan sa predvlani na Silvestra dozvedel, že sa našlo srdce, ktoré mu môžu transplantovať. Operovali ho na Nový rok.
PRIEVIDZA. S novým srdcom v hrudi už rok žije 63-ročný Marián Richter z Prievidze. Za jednoduchým konštatovaním je príbeh človeka, ktorý žil v strachu, obavách, utrpení, ale aj v nádeji, že transplantácia srdca mu môže zachrániť život.
Verí v Boha, modlí sa k nemu a je presvedčený, že ho vypočul. To, čo sa udialo pred rokom, totiž považuje za zázrak.
Dvakrát skolaboval
Keď mal Marián Richter štyridsaťosem rokov, ako zdravý muž po nevyliečenej chrípke dostal srdcový kolaps. Mal zápal na ľavej komore, srdce sa mu zväčšilo a bolo zaliate vodou. Skolaboval v čakárni internej ambulancie, kam prišiel, lebo sa necítil dobre. Lekárka mu okamžite poskytla prvú pomoc.
„Doslova som vtedy ušiel hrobárovi z lopaty,“ zaspomínal si na udalosti spred pätnástich rokov Prievidžan.
Skončil vtedy v bojnickej nemocnici na prístrojoch. Týždeň dostával infúzie, srdce mu lekári odvodňovali a zmenšovali.
Po ročnej práceneschopnosti sa vrátil do zamestnania a pracoval ešte ďalších päť rokov, kým mu nepriznali invalidný dôchodok.
Jeho srdce neustále slablo, v roku 2010 preto dostal kardiostimulátor. Ani ten však problémy nevyriešil.
Vlaňajší rok nazýva Richter rokom utrpenia. Jeho zdravotný stav sa rapídne zhoršil. Organizmus slabol, nechutilo mu jesť, piť, nemohol spávať.
Srdce, ktoré u zdravého človeka funguje približne na sedemdesiatpäť percent, u neho išlo na pätnásťpercentný výkon. Tlak mal bežne 80/50, pulz len 42.
Problémy vyvrcholili predvlani v septembri, keď skolaboval. Znovu ho zachraňovali v bojnickej nemocnici. Jeho stav bol natoľko vážny, že mu prestávali fungovať ľadviny a pečeň.
Utiekal sa k Bohu
Išlo mu doslova o život, preto ho lekári poslali do Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb v Bratislave. Po všetkých vyšetreniach mu na lekárskom konzíliu oznámili, že všetky konzervatívne možnosti liečby sú vyčerpané. Odporučili mu transplantáciu srdca.
„Mal som na výber: buď výmena srdca alebo smrť. Neváhal som ani chvíľu, súhlasil som s transplantáciou. Na čakaciu listinu ma zaradili 20. novembra predminulého roka, teda okamžite po rozhodnutí konzília. Bol som rizikový pacient a môj život doslova visel na vlásku,“ zdôraznil Richter.
Napriek tomu, že jeho tri dcéry mali obavy, či sa zákrok vydarí, on bol presvedčený, že všetko dobre dopadne, inú alternatívu si nepripúšťal.
K takémuto optimizmu mu pomohol páter Gerhard, ktorý pôsobí ako kňaz v bojnickej nemocnici.
„Upokojil ma, dodal mi silu, povzbudil ma. Som mu za to nesmierne vďačný. Keďže verím v Boha, modlil som sa k nemu, prosil som ho, aby mi na Vianoce daroval nové srdce. Považujem za zázrak, že ma vypočul,“ hovorí s uspokojením Richter.
Telefón sa ozval na Silvestra
Napriek zdravotným problémom pána Mariána vládla predvlani na Silvestra aj u Richterovcov príjemná atmosféra. Chystali večeru a sledovali aj televíziu. V správach odznela informácia o smrteľnej nehode na východe Slovenska, pri ktorej zahynul asi päťdesiatročný muž.
„Vtedy mi prebleslo hlavou: možno to by mohol byť vhodný darca. Ale bola to len taká sekundová myšlienka,“ opísal zaujímavý moment.
Asi o hodinu mu zazvonil telefón. Lekár z Bratislavy mu oznámil, že majú pre neho nové srdce.
„Šúpal som zemiaky, v tom momente mi z ruky vypadol nôž. Taký som bol šťastný a vzrušený. Bol to neopísateľný pocit šťastia,“ s nadšením ešte aj po roku rozpráva o nečakanom telefonáte.
Srdce patrilo mužovi z východu, ktorý zahynul pri autonehode. Nový orgán, na ktorý mnohí čakajú dlhé mesiace či roky a niektorí sa ho ani nedočkajú, získal Marián Richter za štyridsaťdva dní po zaradení do zoznamu na transplantácie. Pri vhodnom darcovi musí byť zhodná s prijímateľom hlavne krvná skupina, ale aj telesné proporcie, hmotnosť.
Na Silvestra nemohli srdce z Košíc helikoptérou previezť do Bratislavy, preto sa operácia uskutočnila až prvého januára. Trvala od dvanástej hodiny do piatej.
Z umelého spánku sa prebral až piateho januára, šťastný, že žije.
Funguje ako v zábehu
Návrat do života s novým srdcom nebol ľahký, telo si muselo zvyknúť na nový orgán. Pravidelné kontroly počas celého tohto roka však potvrdzujú, že je všetko v poriadku a srdce funguje výborne.
Po druhý raz narodený muž si uvedomuje, že by možno mohol robiť to, čo ešte vlani nie, „no viem, že moje telo funguje ako v zábehu. Som akoby v záručnej lehote. Musím sa chrániť pred nachladnutím, chrípkou, nemal by som chodiť tam, kde je veľa ľudí a dodržiavať musím správnu životosprávu. O to všetko sa s pomocou mojej starostlivej manželky snažím. Viem, že teraz je to už len na mne. Vyhral som bitku, no nie boj.“
Slovami vďaky nešetrí na adresu lekárov a sestričiek v Bojniciach a Prievidzi. Vďačný je aj bratislavským odborníkom, ktorí boli pri transplantácii.
Srdce mu teraz funguje na šesťdesiatpäť percent, čo je výborné. Podstatné je, aby aj ďalšie orgány v tele pracovali čo najlepšie. V prípade ľudí s transplantovaným srdcom totiž platí, že nezomierajú na problémy so srdcom, ale pre zlyhanie iných telesných orgánov.
Priemerne ľudia s transplantovaným srdcom žijú asi desať rokov, no jedna žena na Slovensku má nové srdce už dvadsaťtri rokov.
Chce žiť pre rodinu
Ako sa pánovi Mariánovi zmenil po prvom januári 2013 život? Tvrdí, že výrazne. Utrpenie, nechuť do jedla, zlé dýchanie a apatiu vystriedala radosť, pohoda a odhodlanie užívať si život s manželkou, dcérami, zaťmi a vnúčatami.
„Keď som sa prebral po operácii, volala mi dcéra, že po rokoch, ako sa s mužom snažili o druhé dieťa, je konečne tehotná. Adrianka je už na svete, veľmi sa z nej teším,“ povedal optimisticky naladený pán Marián a dodal: „Pre ňu a pre celú moju rodinu sa oplatí žiť.“
