PRIEVIDZA. Vo svojej úspešnej prvotine s názvom Uši železnej opony opísal svoje osobné skúsenosti počas dvoch rokov na vojenských manévroch za bývalého režimu. Teraz prichádza s druhou knihou, ktorá je napriek úplne odlišnému deju tiež inšpirovaná realitou. O diele Láska neumiera sme sa rozprávali s jej autorom MICHALOM BAŇANKOM.
Kedy ste sa začali venovať písaniu a čo vás k tomu viedlo?
- A viete, že ani neviem? Mám pocit, že písaniu sa venujem odjakživa. V detstve som si kreslil a písal vlastné komiksy. Potom prišli na rad básničky, kratšie texty. Dokonca aj rozprávky. Oveľa neskôr to boli cestopisné články do časopisov. Čo ma k písaniu viedlo? Jednoducho neobsedím so založenými rukami. Písanie je pre mňa potrebou, prostriedkom sebavyjadrenia, spôsobom prežitia.
Prvá kniha Uši železnej opony vychádzala z vašich vlastných skúseností. Uprednostňujete zaznamenávanie reálnych situácií pred fikciou?
- Áno, veď realita je často tak fantastická, že je až neuveriteľná. Žijeme v zaujímavých časoch, hranice možného sa neustále posúvajú. To, čo bolo včera len možnosťou, snom alebo aj fikciou, je dnes realitou.
Láska neumiera je príbeh o zamilovanom mužovi, ktorý sekerou zabije milenca svojej ženy, aby ju zachránil pred samoľúbym surovcom. Toto hovorí oficiálny text distribútora. Môžete k obsahu knihy prezradiť viac?
- Nerád by som prezrádzal viac, už aj tak je na obálke prezradené viac než dosť. Iba poviem, že moja knižka je pokusom o zobrazenie skutočnej lásky. Môj najobľúbenejší spisovateľ F.M. Dostojevskij napísal, že milovať znamená buď sa nekonečne ponižovať pred milovaným človekom, alebo ho naopak trýzniť. A najčastejšie to býva oboje súčasne. Ruský velikán bol skvelý pozorovateľ a keby ste začali pitvať vzťahy okolo seba, budete napokon s jeho tvrdením súhlasiť – možno na 99%. A môj príbeh je o tom jednom jedinom percente. Veľmi dôležitom, lebo tým zvyšným percentám dáva nádej.
Vaša prvá kniha bola prakticky autobiografickým dielom o reálnych situáciách. Inšpirovali ste sa aj pri Láska neumiera skutočnými udalosťami alebo ide o fikciu? Nájdu sa v knihe aj reálne postavy?
- Všetky postavy aj udalosti sú inšpirované realitou. To, samozrejme, neznamená, že sa všetko stalo presne tak, ako je to opísané. Nie je to kronika. Je to výpoveď štyroch postáv – dvoch mužov a dvoch žien – a najdôležitejší je ľudský rozmer ich výpovedí. Priesečníky ich osudov sú iba príležitosťou, v ktorej sa prejavili ako ľudia. Vzhľadom na obnažujúcu úprimnosť výpovedí si identitu postáv ponechám pre seba. Ale môžem prezradiť, že aj táto knižka obsahuje množstvo autobiografických prvkov, vďaka čomu ani tá identita nie je celkom jednoznačná.
Čo vás viedlo k napísaniu tejto knihy?
- Najskôr potreba vyjadriť presvedčenie, ktoré je obsiahnuté v samotnom názve: že láska neumiera. Umierajú iba ľudia. Lebo skutočná láska nie je iba cit. Láska je energia (čosi ako svetlo – a cit je iba jeden lúč) a pre mňa je dokonca tou najdôležitejšou životnou energiou, o ktorú nesmieme prísť kvôli nepriazni osudu, ani kvôli smrti.
Ako dlho ste na knihe pracovali?
- Zhruba dva roky. A potom ešte skoro rok trvalo, kým sa dielo pretavilo do knižnej podoby vo vydavateľstve.
V jednom rozhovore pre naše noviny ste povedali, že polievať knihy šampanským je barbarstvo a Uši železnej opony ste pokrstili pušným prachom. Čím budete krstiť túto knihu a prečo?
- Kniha prišla na trh 5. novembra. Určite by som ju nepolieval šampanským, to by bola škoda. Knižky, nie šampanského. Zapili sme ju červeným vínom. V prípade Uší to bola viacnásobná symbolika – 17. novembra, v deň ktorý vyvolal pád opony, sme knihu o železnej opone krstili pušným prachom z nábojov zo samopalov, ktorými sme železnú oponu strážili. Lásku, ktorá neumiera, ktorá nás prežíva, tej sa oplatí pripiť dobrým červeným vínom, nie?
V spomínanom rozhovore ste povedali, že v hlave nosíte cestopis. Kedy sa naň môžu čitatelia tešiť alebo na čom pracujete momentálne?
- Momentálne pracujem práve na tom cestopise. Ak nájdem pre cestopis vydavateľa, tak o rok by mohol byť na svete.
Mnohí ľudia Vás poznajú ako vášnivého cyklistu. Venujete sa tejto záľube stále? Aké najzaujímavejšie miesta sa Vám podarilo na bicykli navštíviť?
- Dá sa povedať, že opäť sa jej začínam viac venovať. Po niekoľkoročnej pauze nachádzam novú inšpiráciu. Asi najzaujímavejšie boli Pyreneje, najviac ma fascinovalo Baskicko. A Andorra. K najzaujímavejším určite patria aj Passo dello Stelvio, Col de l´Iseran a Col de la Bonette – všetko kopce vyššie než Gerlachovský štít. Každý takýto velikán sa navždy vpíše človeku do duše a do srdca. Ale nemusia to byť vždy len velikáni – napríklad Col de Turini neďaleko Nice je čistým šialenstvom – a pritom reálnym šialenstvom – vytesaným do skaly. No a Dolomity – to je moja srdcovka. Radšej nebudem pokračovať, lebo tých kúzelných a zaujímavých miest je veľmi veľa.
Aký zaujímavý výlet máte v pláne?
- Záleží na tom, čo si predstavujete pod pojmom zaujímavé. Niekomu sa môže zdať zaujímavé obísť na bicykli Vysoké Tatry. Áno, je to krásna túra, ale pre mňa dosť všedná. Po tom všetkom čo som už prešiel, mám vyššie očakávania, zaujímavé je pre mňa len niečo veľké. Všetko ostatné je len prípravou na ozajstnú veľkú túru. Mám jednu v pláne, ale je to tajomstvo, ktoré súvisí s poslednou kapitolou spomínaného cestopisu.
SÚŤAŽ
Vystrihnite priložený kupón, pošlite ho spolu s menom a adresou do redakcie MY Hornonitrianskych novín na Ulici M. Mišíka 6 v Prievidzi a môžete vyhrať knihu Láska neumiera od Michala Baňanku.
Michal Baňanka
Narodil sa v Bojniciach, detstvo a mladosť prežil v Novákoch. Už 25 rokov býva v Prievidzi. Jeho manželka pochádza z Prievidze, majú dve deti, syna a dcéru. Profesne je tiež zviazaný s hornou Nitrou – pracuje ako operátor prevádzky v Elektrárni Nováky. Pred štyrmi rokmi mu vyšla prvá kniha – román Uši železnej opony o základnej vojenskej službe za socializmu – teraz v Ikare vychádza jeho novela Láska neumiera.
