PRIEVIDZA. Vlani na pár mesiacov prestalo fungovať prievidzské kino Baník. Nad jeho osudom visel otáznik. Skupina nadšencov vytvorila občianske združenie Art Point a s podporou prievidzskej radnice začala pretvárať kino na multikultúrne Artpoint centrum. Zmenil sa exteriér aj interiér budovy, vznikla mestská galéria, v Artpointe sa začali stretávať rôzne záujmové skupiny, ľudia mohli prísť na viac či menej tradičné podujatia.
Artpoint centrum má rok. O jeho doterajšom fungovaní, ale aj víziách do budúcnosti sme sa porozprávali s predsedom občianskeho združenia Art Point ROMANOM TURCELOM.
Keď si vaše združenie zobralo pod svoje krídla kino Baník, mali ste svoje plány a vízie. Ako hodnotíte prvý rok fungovania?
- Som spokojný. Teší ma, že sme sa do toho pustili, že sme dali Prievidzi galériu. Som rád za aktivity, ktoré sa podarilo pripraviť, za všetky výstavy. Prezentovali sme tvorbu ľudí z Prievidze, ich umelecký potenciál. Mestskú galériu sme otvorili výstavou Výtvarná Prievidza, po roku sme ju zopakovali. Podarilo sa nám v nej predstaviť starších i súčasných tunajších umelcov, priniesli sme kontinuitu minulosti so súčasnosťou. To isté sa podarilo aj pri fotografickej výstave Prievidza City/Si ty. Boli to jedny z najnavštevovanejších výstav v našej galérii. Napriek tomu, že sme ešte nemali ani rok, vystavili sme tiež diela takých umelcov ako Boris Jirků, čo je aktuálna česká špička, alebo slovenského ilustrátora Petra Uchnára. Ako mestská galéria chceme prezentovať v prvom rade prievidzských autorov, ale z času na čas prinesieme aj iný tvorivý impulz, akoby dovozový, v podobe renomovaných autorov. V prípade nedávnej výstavy diel Katky Pračkovej sa nám podarilo prezentovať oboje, pretože umelkyňa pochádza z Prievidze, no je svetovo uznávaná, vystavuje v slávnych galériách. Za všetky tieto výstavy som vďačný, galéria funguje, teší ma, aký ohlas má u ľudí.
Z vašich slov sa zdá, že to všetko išlo a ide ľahko.
- Keby som pred rokom vedel, čo všetko to bude obnášať, asi by som sa toho najskôr vzdal. Aj keď som dosť tvrdohlavý a workoholicky naladený, je to veľký záber. Za celý ten rok som sa poriadne nevyspal. Celkový chod tohto zariadenia je náročný. Sme na to dvaja. Programovanie akcií, dohody s ľuďmi, obyčajný chod budovy, neustále zveľaďovanie vnútorného aj vonkajšieho priestoru, to dá zabrať, neustále sme vyťažení.
Nepodarilo sa niektoré z plánov, ktoré ste mali na začiatku, za dvanásť mesiacov naplniť?
- Je toho veľa. V interiéri mám niečo naplánované, doteraz som to nedokončil. Mal by to byť môj autorský počin, vklad. Sme pozadu aj s úpravou okolia. Za tým je však aj byrokracia, ktorá nám znepríjemňuje život. Dali sme už pred rokom žiadosť na vypílenie istých drevín a stále nemáme povolenie. Ide napríklad o tuju, ktorá je napoly suchá. Za ňu plánujeme novú výsadbu, aby sme priestor skultivovali. Toto je však len jedna zo sto vecí, ktoré nás trápia. Chýbajúce peniaze snáď ani nemusím spomínať. Na všetko ich je treba, musíme hľadať možnosti, kde ich získať.
Ani problémy a starosti vám však, zdá sa, neuberajú na chuti pracovať.
- V žiadnom prípade neuberáme plyn. Nemáme v pláne „osekávať“ aktivity, neskĺzneme do pasivity. To by bolo proti nášmu snaženiu, proti tomu, prečo sme to začali robiť.
Ak sme spomenuli problémy a to, čo sa za rok nepodarilo, je niečo, čo naopak, vyšlo výborne, čo vyčnieva v rámci vašich aktivít?
- Som spokojný, že nič výrazne nevyčnieva, pretože výstavy boli rôznorodé, každá bola niečím výnimočná. Chceme si držať rovnakú, vysokú úroveň.
Rovnako ako iné kultúrne inštitúcie, aj vás trápi nie príliš vysoká účasť na podujatiach.
- Bojujeme s tým, že v Prievidzi a regióne chýba istá intelektuálna vrstva obyvateľstva. Na besedu so spisovateľmi Rasťom Piškom, Jozefom Banášom a Marekom Mittašom prišlo len pätnásť ľudí, pritom vstup bol zadarmo. To je odraz našej spoločnosti. Medzi ľuďmi panuje nezáujem. Viem, mnohí majú ekonomické problémy, ale neprídu ani vtedy, keď je podujatie zadarmo. Možno sú unavení zo života, to chápem. Práve preto môžu prísť napríklad do galérie. Aj tá je zadarmo. Možno zažijú nové pocity, uvoľnia sa, odreagujú sa od dennej reality. Problém tiež je, že tu nemáme vysokú školu a študentov, ktorí by život v meste osviežili. Naopak, prevládajú ľudia, ktorí nemajú záujem o nič. Musíme prispieť k tomu, aby sa to zmenilo, musíme si ich vychovávať. Snáď sa nám to aj trochu darí.
Sídlite v budove, ktorú každý pozná ako kino Baník. Ako je to v súčasnosti s premietaním filmov?
- Investovali sem veľa peňazí do prevádzky kina, priniesli sme veľa premiér kvalitného európskeho filmu. Nakoniec sme to vyhodnotili ako nerentabilné. Bojovať dva roky s propagandou, že kino vlastne skončilo, na to nemáme silu. Ľudia už majú v podvedomí, že Baník nepremieta, je zatvorený. Som však rád, že stále funguje filmový klub FK'93, pred dvomi rokmi vyhlásený za najlepší filmový klub na Slovensku. Premieta každý štvrtok o pol siedmej večer. Mnohí si nesprávne myslia, že filmy sú len pre členov klubu, no nie je to tak. Členovia majú len zvýhodnené vstupné. Prísť na premietanie však môže ktokoľvek.
Ako vidíte budúcnosť Artpoint centra?
- Verím, že sa nám podarí viac stmeliť ľudí, ktorí majú o niečo záujem. Mnohí stále netušia, že v Prievidzi funguje Artpoint centrum, a to napriek tomu, že sa všade a rôznymi spôsobmi propagujeme. Samozrejme, chceme osloviť ešte viac ľudí. Viac by som chcel apelovať na rodičov, aby s deťmi prišli do galérie. Nemusia mať obavu, že niečomu nerozumejú, Deti sú vnímavé, nemajú škrupule a zaužívané šablóny, že musia mať nejaký postoj. Oni ho majú prirodzene. Na rodičoch je, aby deťom ukázali, že je aj niečo iné, ako len značkové tenisky. V galérii sú hodnoty, ktoré všetky značkové tenisky prežijú. Snažíme sa oslovovať aj školy, informujeme ich o našich pripravovaných aktivitách, efekt je však chabý.
