PRIEVIDZA. „Bohu nie je nič nemožné.“ Týmto heslom sa riadia dve misijné pracovníčky Emi a Zuzi pôsobiace v zapadnutej dedine Shelui v Tanzánii. Je obdivuhodné, ako tieto dve mladé ženy zo Slovenska dokážu už vyše troch rokov pomáhať v ďalekej Afrike.
Založili školu
Emi je autorkou „afrických“ fotografií, z ktorých vznikla výstava „Dobrodružstvo s Bohom v Afrike“. Výstava poukazuje na to, že i na zabudnutých miestach existuje nádej. Jej fotografie zobrazujú život domorodých ľudí, činnosť ich detí v miestnej škôlke, ktorú založili Emi a Zuzi spolu s miestnym kňazom Francisom, priebeh stavania školy či otvorenia zdravotnej ambulancie. Predtým tieto inštitúcie chýbali.
Okrem domáceho jazyka, ktorým je swahilčina, musia tamojší ľudia ovládať aj angličtinu. Jej znalosť posúva ľudí z biedy, pretože ak ju ovládajú, majú šancu na vyššie vzdelanie a zároveň aj na lepšie platené zamestnanie. Emi a Zuzi vyučujú angličtinu deti už od materskej školy. Táto misia nie je vôbec ľahká, preto okrem duchovnej podpory privítajú akúkoľvek finančnú a materiálnu pomoc.
A dostávam sa k príbehu prievidzských školských počítadiel. Začiatkom roka, v rámci projektu Regionálneho kultúrneho centra k Roku sv. Cyrila a Metoda, som zabezpečila výstavu šlabikárov z celého sveta, kde mali veľké zastúpenie aj slovenské šlabikáre a čítanky spolu so školskými pomôckami pre prváčika.
Mojím zámerom bolo nainštalovať výstavu šlabikárov tak, aby návštevníci mali pocit, že vstupujú do „staroverskej“ školskej triedy. Chýbali mi však niektoré školské pomôcky, ktoré by dotvorili kolorit triedy. S pomocou vedúcej odboru školstva a starostlivosti o občana mesta Prievidza sme oslovili základné školy v Prievidzi s prosbou o zapožičanie historických školských pomôcok na výstavu. Napokon sa podarilo nadviazať spoluprácu s vedením I. ZŠ na Ulici S. Chalupku v Prievidzi. Tejto škole patrí aj budova zrušenej III. ZŠ na ulici Sama Chalupku v Prievidzi, z ktorej mi darovali mnohé nepotrebné školské pomôcky z minulého storočia.
Našli nové využitie
V učebni sa nachádzala aj stovka nepoškodených a nevyužitých umelohmotných dvadsiatkových počítadiel vyrobených v období socializmu, na ktoré padal iba prach a boli určené na likvidáciu. Premýšľala som, komu by poslúžili školské počítadlá, veď im nič nebolo, ale nikto ich nechcel.
V hlave mi skrsol nápad. Čo keby som ich poslala do Afriky malým černoškom, ktoré učia Emi a Zuzi? Vedenie I.ZŠ Sama Chalupku v Prievidzi mi ochotne odovzdalo všetky dostupné počítadlá, ktoré boli čoskoro pripravené na ďalekú cestu. Potom nastal problém poštovného za dva balíky
do Tanzánie, vážiacich spolu asi dvadsať kilogramov, čo by bol nemalý peniaz. Ako ich tam teda dopraviť? Prostredníctvom Eminých priateľov, ktorí ju navštívia v Shelui počas letnej dovolenky? To neprichádzalo do úvahy, veď počítadlá by navýšili cestujúcemu batožinu. Pomohla pošta, ktorá sa rozhodla doručiť balíky na vlastné náklady. A tak bol „osud“ školských počítadiel spečatený. Z Prievidze balíky odišli začiatkom augusta. O dva týždne som si našla v emailovej pošte správu z Tanzánie, ktorou ma Emi informovala, že oba balíky im dopravili v poriadku a veľmi sa tešia zo „staronových“ počítadiel. A mňa teší, že počítadlá budú naďalej slúžiť malým africkým prváčikom v zapadnutej dedinke Shelui.
