Slovenskí misionári si získali dôveru domorodcov, ktorí žijú v amazonských pralesoch v Ekvádore.
PRIEVIDZA. Rodák z hornej Nitry Pavol Stacho, ktorý už vyše tridsať rokov žije v Kanade pri Niagarských vodopádoch, prišiel v týchto dňoch na Slovensko a priniesol málo známe informácie o pôsobení dvoch slovenských saleziánov v juhoamerickom Ekvádore. Žijú priamo v amazonských pralesoch medzi domorodými indiánmi kmeňa Suarov, známymi aj z cestopisov Zigmunda a Hanzelku ako lovci lebiek.
Budoval prírodné letiská
Vybral sa za nimi vo februári tohto roka spolu s priateľom, takisto kanadským Slovákom, Stanislavom Magdolenom, ktorý pochádza z Chynorian.
„Najskôr sme sa stretli s najstarším saleziánom, Jánom Šutkom, ktorý prišiel do Ekvádora ako saleziánsky misionár ešte v roku 1960," povedal Stacho.
Šutka sa narodil v Orovnici pri Novej Bani a rozhodol sa stať mníchom. Zo Slovenska však ušiel, keď zrušili mužské rehoľné rády v roku 1950, medzi nimi i kláštor v Hronskom Beňadiku, kde bol seminaristom. Potom študoval teológiu v Ríme a štúdium dokončil v kolumbijskej Bogote. Zoznámil sa s tromi Španielmi, ktorí sa rozhodli pre misionársku službu, tak sa prihlásil aj on.
Otec Šutka, alebo ako ho volajú v Ekvádore, Padre Juan Sutka, cestovateľov, ktorí ho navštívili, ubezpečil, že nikdy neľutoval svoje rozhodnutie. Hoci začiatky boli ťažké. Suarovia saleziánov najskôr odmietali, dokonca im vypálili misiu. Šutkovi sa napokon podarilo pokorou a trpezlivosťou získať ich dôveru. Po čase mu dokonca podarovali dve trofeje, vysušené hlavy svojich nepriateľov, čím boli v minulosti známi. Suarovia boli negramotní. V ich jazyku, ktorý misionár postupne zvládol, chýbali číslice od päť vyššie. Otec Šutka im ich vymyslel. Stal sa najuznávanejšou a vedúcou osobnosťou spomedzi ostatných saleziánov.
V tých časoch bol jediným dopravným prostriedkom v džungli kôň. Pritom ich územie je dvakrát väčšie ako Slovensko. Šutka má veľkú zásluhu na vybudovaní sietí až 130 prírodných letísk a leteckej záchranárskej služby v 80. rokoch minulého storočia. Aj na budove veľkej nemocnice v Thaise je tabuľa s jeho menom. Podstatnou mierou sa pričinil o to, že Suarovia si založili vlastnú federáciu, tiež vlastný parlament. Vďaka tomu dokážu lepšie brániť svoje práva. Spolu s kolegami saleziánmi vybudoval Šutka aj rozhlasový školský systém.
Pomocou diaľkového vysielania vyučovacích relácií, ktoré vybudovali v džungli, v spádových oblastiach územia, kde členovia kmeňa žijú. Ich počet sa odhaduje na 40-tisíc. Vďaka Šutkovi majú Suarovia aj vlastné rozhlasové vysielanie a naučili sa tiež chovať hovädzí dobytok. Ich životná úroveň, za päťdesiat rokov, čo tam slovenský salezián aktívne pôsobil, podstatne vzrástla.
Nástupca z Oravy
V súčasnosti je už otec Šutka na dôchodku a žije v penzióne. Jeho nástupcom a pokračovateľom je od roku 2005 takisto Slovák, salezián Anton Odrobinák, rodák z Oravy. Pôvodne vyštudoval veterinárstvo a potom aj Teologickú fakultu UK v Bratislave.
„Tónko Odrobinák je dôstojným nástupcom svojho predchodcu," uviedol Stacho.
„Na starosti má približnedvadsať farností. Zúčastnili sme sa na jednej omši, ktorú celebroval v skromnom kostolíku v suarskom jazyku. Ale nestará sa len o duchovný život Suarov. Aj on realizuje niektoré projekty, ktoré majú pozdvihnúť tento indiánsky kmeň. Napríklad je to budovanie čistiarní vody, hygienické zariadenia v školách či sieť nových kaplniek. Finančné prostriedky získa z milodarov prichádzajúcich nielen z Ekvadora, ale aj USA, Kanady i zo Slovenska," vysvetlil.
O záslužnej a nezištnej práci slovenských saleziánov medzi potomkami lovcov lebiek na Slovensku málokto vie.
„Ale práve to sú tie správne celebrity, od ktorých by sme sa mali učiť, ako sa má správať človek k človeku," uzavrel cestovateľ Stacho.
