PRIEVIDZA. Diskusia „nielen o šťastí“ s Róbertom Bezákom bola prirodzeným vyvrcholením festivalu. Celý čas pred festivalom sme dostávali otázky – príde či nepríde? Ešte v sobotu na obed nám volal divák 100 km od Prievidze, nech mu rezervujeme lístky, že vyráža k nám. Spolu so synom Matejom, ktorý prišiel s myšlienkou pozvať emeritného biskupa, sme celý čas verili, že vzácny hosť príde isto.
Ale bol to nápor! Dom kultúry bol plný a čiastočne sa zaplnila aj vedľajšia klubovňa, kde bol zabezpečený prenos zo sály. Už pred samotnou akciou bolo jasné, akej obľube sa teší mons. Bezák, ktorý v Prievidzi vyrastal a má tu nielen svojich rodičov, ale aj široký okruh priateľov, kamarátov a bývalých spolužiakov. Práve spomienkam na prežitú mladosť - „šútovské čerešne“, hudobné koncerty v amfíku, kúpanie na „Plážku“, štúdium na miestnom gymnáziu sa venoval v úvode svojho rozprávania. „Keď som sa vracal domov rýchlikom, vždy keď som zbadal siluetu Bojnického zámku, ale aj veže dvoch prievidzských kostolov, cítil som, že som doma“, povedal.
V diskusii zazneli veselé aj vážne tóny. Mons. Bezák žartoval o pozvánke od brazílskeho priateľa-kňaza na karneval do Ria: „Mňa tam pozvite, až keď budem mať deväťdesiat, keď už budem slepý a hluchý“. Ale v debate sme sa nevyhli aj hlbším otázkam, ktoré často sám hosť označil za veľmi ťažké.
Občas Róbert Bezák nadviazal vo svojich odpovediach priamo na dokument Happy, ktorý sa premietal pred diskusiou. "Páčila sa mi myšlienka z filmu, ten rozmer súcitu, dobroprajnosti, láskavosti. Ak ťa nedojme utrpenie toho druhého, tak potom aký si človek?!“ V sále vznikla skvelá atmosféra, krásne myšlienky spojili všetkých prítomných. Mnohokrát si jeho odpovede vyslúžili potlesk a na záver aj neutíchajúcu standing ovation.
Veľký úspech mal aj festivalový portrét, ktorý krátko po príchode hosťa zhotovil fotograf Karol Urban. Fotky si mohli návštevníci nechať podpísať priamo po akcii a záujem bol obrovský. Róbert Bezák sedel za stolíkom vyše hodiny. Celý čas nestrácal dobrú náladu a rozdával okrem podpisu a venovaní, aj úsmevy a podania rúk. Nebránil sa ani spoločným fotkám. Veľmi som ho obdivoval, ako to zvláda. Páčilo sa mi, ako ho čakala celá rodina a ako mu jeho netere doniesli kávu z automatu - „Robo s cukrom, či bez?“, kričali jedna cez druhú. Bolo to veľmi milé, ľudské“.
„Byť šťastím tých druhých, nás robí šťastnými...“, zaznelo v ten podvečer na festivale. Súdiac z ohlasov, vlastných pocitov, ale aj z tvári divákov, po ktorých občas tiekli slzy šťastia a dojatia, môžeme skonštatovať, že napriek krížu, ktorý musí niesť, je mons. Róbert Bezák veľmi šťastným človekom.
Autor: Ivan Sýkora
