Nie je veľký odvážlivec. Stále sa však snaží robiť, čo môže pre svoju krajinu. Z Bieloruska sa odsťahoval a v Česku opravuje nepresné informácie o Bielorusku. Prekladateľ a lingvista Siarhej Smatryčenkabud e hosťom festivalu Jeden svet v Prievidzi.
Kedy ste sa presťahovali do Česka? A prečo?
- Na jeseň 2011. Dôvodov bolo viac. Pomohlo tomu aj to, že sme sa s manželkou oficiálne vzali. Žila už v Česku, mala dobrú prácu a trvalý pobyt. Ja som chcel prísť za ňou a vďaka sobášu som mal aj možnosť zažiadať o povolenie k pobytu. Posledného tri štvrte roka som už v Minsku skôr prežíval. Kvôli angažovaniu sa v ľudsko-právnych iniciatívach som prišiel po voľbách o prácu na univerzite a bol som odkázaný na prácu na voľnej nohe. A to môžem robiť hocikde. Navyše, Brno dobre poznám, keďže som tu už aj predtým niekoľkokrát žil – vždy síce len na dva či tri mesiace. Mám toto mesto skutočne rád.
Zistili ste, čo si bežní Česi predstavia, keď sa povie Bielorusko?
- Povedal by som, že si nepredstavia takmer nič. Klasicky Bielorusko často ani neodlišujú od Ruska alebo netušia o existencii bieloruštiny. Na dovolenku sa na „východ“ nechodí a v televízii sa o Bielorusku hovorí len v spojení s významnými politickými udalosťami. Predovšetkým počas prezidentských volieb. O Ukrajine vedia Česi viac, asi aj vďaka veľkej ukrajinskej menšine. Bol som prekvapený, že Černobyľ je v českom povedomí spájaný predovšetkým s Ukrajinou. Fakt je však taký, že viac ako 70% rádioaktívneho odpadu spadlo na Bielorusko. Na druhej strane som sa stretol aj s ľuďmi, ktorí majú kolegov alebo nejakých známych pôvodom z Bieloruska. Tí sú pre nich zdrojom aj iných informácií. Ja sa ale pohybujem hlavne v kruhoch, kde sa o Bielorusku niečo vie alebo je záujem zistiť viac. Tak je to medzi umelcami, študentmi humanitných odvetví, ľudsko-právnymi aktivistami či novinármi.
Ste prekladateľ a pohybujete sa okolo literatúry. Čo je hlavnou témou súčasnej bieloruskej tvorby? Ako sa v nej odzrkadľuje politika?
- Nepovedal by som, že je jedna hlavná téma. Je ale pravda, že bieloruských autorov o veľa viac ako v Česku alebo Slovensku zaujímajú otázky národnej identity a materinského jazyka. To je spojené s relatívne oneskoreným procesom bieloruského obrodenia a národného sebauvedomenia. Ale inak je to literatúra ako každá iná, s pestrou paletou žánrov a tém. Knihy zo súčasnosti sa píšu v hojnom počte, rovnako próza aj poézia. Politika je v nich prítomná skôr ako súčasť každodenného života. Samozrejme, sú aj kvalitné diela, v ktorých základný konflikt môže byť politický. Napríklad, prenasledovaný aktivista sa zamiluje do dcéry šéfa KGB. Ďalej sú výborné paródie, skvelá je „angažovaná“ rocková poézia. Trúfam si však povedať, že na skutočne veľkú knihu zo súčasnosti – veľkú rozsahom aj hodnotou – ktorá by umelecky spracovala aj politickú realitu dnešného života, stále ešte čakáme.
Ako politika reaguje na umeleckú tvorbu, ktorá ju kritizuje?
- Snaží sa takú tvorbu zamlčovať a prekážať jej v ceste k publiku. Knižná distribúcia je na 95% v rukách štátu, nezávislý vydavateľ má problém čo i len dostať nejakú knihu do kníhkupectva. V štátnych vydavateľstvách funguje cenzúra, ktorá sa vlastne prejavuje už ako samocenzúra u autorov. Existuje prorežimný Zväz spisovateľov, ktorý zjednocuje kopu grafomanov a pätolízačov a má všetku štátnu podporu. Práve tí grafomani sú ale zaraďovaní do školných osnov. Spôsobov kontroly vypracoval režim síce veľa, ale nezávislá tvorba žije. Najviac na relatívne slobodnom internete. Na rozdiel od Česka alebo Slovenska si tu môžete legálne stiahnuť veľké množstvo bieloruských kníh alebo hudby – v Bielorusku to nie je otázka zisku, ale veľmi obmedzených distribučných možností.
Mohli by ste priblížiť, ako Lukašenkov režim zasahuje do každodenného fungovania Bielorusov?
- Pojem Lukašenkov režim by sa nemal používať iba pre politický život krajiny. Je to totiž umelo vybudovaný systém fungovania života spoločnosti vo všetkých sférach. A čo ešte horšie, je to systém, ktorý nefunguje dobre ekonomicky. Skrátka, hlavný cieľ režimu je udržať sa pri moci a získať pre seba peniaze. Tento cieľ sa snaží naplniť všetkými možnými spôsobmi. Každý deň človek vidí, ako sa búrajú historické pamiatky alebo sa rúbu parky. Na ich mieste sa stavia nejaký hotel, pretože bohatý iránsky investor prisľúbil kopu peňazí. Protesty, samozrejme, takmer nikdy nemajú výsledok. V kancelárii je zamestnanec nútený predplácať si štátne propagandistické noviny a sedieť ticho, aby nebol prepustený. Svoje dieťa človek musí poslať do pionierskej organizácie, inak budú rodič aj dieťa v škole stále šikanovaní. Súkromné podnikanie je potlačované obrovskými daňami. Vládne aj tzv. telefónne právo, kedy bezmenný funkcionár môže zavolať a zahroziť – „Nesmiete spolupracovať s tým a tým, nesmiete prenajať priestory tomu a tomu, nesmiete usporiadať koncert toho a toho, inak – prídete o licenciu.“ Nik sa nemôže len tak zobrať a ísť navštíviť niekoho v susednej Litve alebo Poľsku. Ani sa proste pozrieť, ako sa tam žije – do každej krajiny musíte získať víza. Je to jednoducho atmosféra byrokratickej vôle, šialenej korupcie, propagandy, drobných a veľkých strachov, chudoby. Aj keď je to všetko v istom zmysle relatívne. Chudoba v Bielorusku nie je taká ako v Zimbabwe a propaganda nie je ako tá v Severnej Kórey.
Boli ste počas „tichej revolúcie“ v lete 2011 v Bielorusku? Aké to bolo?
- Zúčastnil som sa na niekoľkých akciách. Keď tam človek išiel, musel rátať s tým, že môže byť zadržaný a potom strávi v cele päť, sedem, desať či pätnásť dní. Nie som žiadny odvážlivec, trochu som sa bál, ale na druhej strane som si uvedomoval, že nič iného okrem toho zadržania, resp. zbitia sa mi prihodiť nemôže. O prácu som už prišiel predtým. Mal som šťastie, mňa ani nezadržali, ani nezmlátili. Ale dialo sa to všade okolo – iným ľuďom. Nebol to dobrý pocit. Vždy keď tam človek išiel, nevedel, koľko ďalších ľudí príde. Potom videl, že sa zišlo pár stoviek občanov, a teda nie je sám. A ak sa udeje ešte pár takých akcií, možno sa zjaví aj nádej na zmeny. Nakoniec som sa vracal domov, zapol som internet a čítal, koľko je v ktorom meste zadržaných a koho medzi nimi poznám osobne. Vtedy ma prepadala tieseň. Druhý deň som išiel na súdy a, ak ma tam vôbec pustili, monitoroval som priebeh a udelené tresty. Potom sme ešte do väzníc nosili balíky. O týždeň sa to všetko opakovalo.
Čo by sa muselo stať, aby ste sa mohli alebo chcli aj s manželkou vrátiť do Bieloruska?
- Jednoducho zmena - a to politickej aj ekonomickej situácie. Samozrejme, chápem, že hneď sa všetko nenapraví, že za jednu noc sa ľudia nestanú bohatšími a šťastnejšími, ale musí sa aspoň zmeniť smer vývoja krajiny. To s dnešným vedením nie je možné. Preto aby sme sa vrátili nastálo – áno, musel by padnúť režim. Inak do Bieloruska chodíme aspoň trikrát do roka. Veď v dnešnom svete sa „pre vlasť“ dá pracovať kdekoľvek. Žijem v Česku, ale prekladám knihy do bieloruštiny. Popularizujem bieloruskú kultúru v Česku, skrátka robím, čo viem najlepšie a čo je podľa mňa užitočné pre moju krajinu.
Siarhej Smatryčenka
Je bieloruský prekladateľ a lingvista, ktorý približne dva roky žije v Brne. Presnejšie je slovakista a bohemista. Je tiež zostavovateľom Antológie bieloruskej poviedky, ktorú vydalo vydavateľstvo Větrné mlýny. Do bieloruštiny prekladá hlavne súčasnú českú literatúru.
Autor: Ivana Rybanská
