PRIEVIDZA. Prievidžan Jaroslav Mišík nikdy nerozmýšľal nad tým, že by navštívil Afriku, dokonca, že by tunajším ľuďom išiel pomáhať. Zlom nastal pred dvomi rokmi, keď uveril v Boha a ako sám hovorí „pocítil Božie volanie“.
Zaujala ho kolednícka akcia Dobrá novina, teda charitatívna zbierka, ktorá sa na Slovensku koná vždy počas vianočných a novoročných sviatkov a výťažok z nej putuje na rôzne projekty do Afriky.
Jaroslav cítil, že ho Boh volá, aby šiel pomáhať ľuďom do Afriky, preto si podal prihlášku, aby sa mohol stať jedným z dobrovoľníkov Dobrej noviny. Jeho skúsenosti so skautingom a voľnočasovými aktivitami rozhodli, že bol vybratý.
Afrika je plná kontrastov
Dvadsaťšesťročný vysokoškolák odchádzal do neznámeho sveta, do iného kultúrneho prostredia, medzi ľudí, ktorí pre veľkú chudobu žijú inak ako Európania.
„Nemal som strach pred cestou, pretože som cítil povolanie,“ hovorí odhodlane Jaroslav, ktorý prežil v africkej Keni tri mesiace.
Prvý týždeň bol pre neho a ďalších šiestich dobrovoľníkov aklimatizačný, prežili ho v hlavnom meste Nairobi, ale snažili sa aj spoznať krajinu, do ktorej prišli.
Viac fotografií z Afriky nájdete tu.
„Keňa a Afrika je plná kontrastov. Na jednej strane nádherná príroda, na druhej ľudia, ktorí sú veľmi chudobní a tvoria väčšinu spoločnosti. Na prežitie majú asi dolár na deň. Celá rodina neraz žije pod prístreškom, ktorý má osem metrov štvorcových. K chudobe sa pridávajú choroby, alkoholizmus a násilie. Stredná vrstva obyvateľstva v Keni takmer neexistuje, no žije tu hŕstka veľmi bohatých ľudí,“ opisuje Afriku Jaroslav.
Sedem dobrovoľníkov sa po týždni rozdelilo a odcestovali do rôznych kútov Kene, na miesta, kde ľuďom pomáhajú peniaze z Dobrej noviny. Jaroslav sa dostal do mesta Nyeri, do záchranného centra sv. Márie pre chlapcov, ktorí kedysi žili na ulici.
„Z ťažkých pomerov, v ktorých sa rodiny nachádzajú, chlapci utekajú. Radšej žijú na ulici v rôznych detských gangoch, v ktorých sa im žije lepšie. Ale len relatívne. Dostávajú sa totiž do potýčok s políciou, fetujú lepidlo, čo malým a mladým chlapcom ubližuje. Majú zlý spánok, navyše nemajú čo jesť. Práve pre tieto najzraniteľnejšie skupiny chlapcov sú vytvárané záchranné centrá, ktoré podporuje aj Dobrá novina,“ objasnil Jaroslav.
Pri hrách sa vybláznili
Centrá ponúkajú chlapcom ubytovanie trikrát za deň stravu, bezpečné prostredie, uniformu, v ktorej môžu chodiť do školy.
Jaroslav bol v Nyeri v centre, ktoré bolo pri výberovej strednej škole. Navštevovalo ju päťsto chlapcov. Ďalších dvestoštyridsať bolo tých, ktorí predtým žili na ulici.
Prievidžan sa v centre venoval viacerým činnostiam. Pracoval v škôlke, kde sú najmenší chlapci a učia sa angličtinu, aby mohli potom neskôr chodiť do školy. Jaroslav im vyrábal plagáty s obrázkami, aby sa cudzie slovíčka ľahšie naučili. Pre chlapcov tiež pripravoval rôzne hry a súťaže. Zväčša boli ľahšie, jednoduché, pri ktorých sa mohli vyblázniť.
S projektovými pracovníkmi tiež navštevoval rodiny chlapcov. Zisťovali, kde sa stala chyba, keď sa ocitli na ulici.
Dobrovoľníci však mali v Keni ešte jednu dôležitú úlohu.
Priamo na mieste kontrolovali, či vyzbierané peniaze z Dobrej noviny išli na projekty, na ktoré boli určené. V Nyeri boli využité na starostlivosť o chlapcov.
Jaroslav upozornil, že „peniaze zo zbierky idú výlučne na projekty v chudobných krajinách. Cesta dobrovoľníkov do Afriky je financovaná z peňazí Európskej únie cez Európsku dobrovoľnícku službu.“
Slováci majú občas výhrady voči pomoci ľuďom v iných krajinách, tvrdia, že chudobných máme dosť aj doma, im by sme mali pomáhať. Jaroslav má na to jednoznačnú odpoveď: „Je rozdiel chudoba u nás a chudoba v Afrike. Napríklad bezdomovci v Prievidzi môžu využívať charitu, útulok, majú nárok na sociálne dávky. V Keni niečo také neexistuje.“
Chlapci z Kene sú vďační
Napriek tomu, že Jaroslav strávil v Nyeri len tri mesiace, predsa si našiel aj medzi chlapcami veľa kamarátov. S niektorými zostal v kontakte cez e-mail.
„Rád by som ich niekedy ešte videl. Chcel by som sa do Kene vrátiť,“ neskrýva Jaroslav svoju túžbu.
Afrika ho láka napriek tomu, že život tam jednoduchý nie je. Napríklad strava je veľmi monotónna. Na raňajky je to čaj a chlieb, na obed fazuľa a kukurica, na večeru kukuričná kaša a dusená kapusta. Mladý Prievidžan priznal, že „zo začiatku som mal trochu žalúdočné problémy. Ale nebolo to preto, že by jedlo nebolo dobré. Skôr som mal problém s množstvom jedla. Naložili mi vždy plnú misku, nechcel som to odmietnuť, tak som všetko zjedol. Potom mi bolo zle.“
Jaroslav si z Afriky priniesol nielen pekné spomienky, zážitky, ale aj skúsenosti.
„Pobyt v Keni mi dal reálnejší pohľad na ľudskú prirodzenosť. Tam som videl odkrytú časť človeka, pretože sa nemôže zakrývať oblečením alebo spoločenským statusom. Bolo to tam nahé, čisté. Ľudia boli to, čo mali v srdciach, ako sa správali, čo vyznávali. To ma zasiahlo,“ priznal mladý dobrovoľník.
Na záver dodal: „Deti z Kene sú vďačné za pomoc zo Slovenska, ďakujú všetkým, ktorí do zbierky Dobrá novina prispievajú. Vážia si, že im niekto pomáha a modlia sa za Slovensko.“
