Všetko tu je naopak: o dvanásť hodín viac než u nás, slnko svieti na severe, čím južnejšie človek ide, tým je chladnejšie podnebie a keď u nás končí leto, tu začína jar. Na dôvažok sa tu jazdí vľavo a vľavo sa aj chodí po chodníku, na čo si človek zvyká ešte dlhšie než na tú jazdu autom.
Keď má turista na spoznanie Nového Zélandu obmedzený čas, musí sa väčšinou rozhodnúť, či bude spoznávať Severný alebo Južný ostrov. Dali sme na odporúčania zasvätených a rozhodnutie padlo na Južný.
Po meste historickou električkou
Christchurch je na Južnom ostrove väčšinou prvým miestom, s ktorým sa človek zoznámi. Táto tristotisícová metropola má prívlastok „najanglickejšieho“ mesta mimo Veľkej Británie. Veľké množstvo neogotických budov vytvára dokonalú atmosféru anglických viktoriánskych miest. Dominantou je katedrála, ktorá prepožičala meno celému mestu. Žiaľ, zemetrasenie vo februári 2011 si okrem 65 ľudských obetí vyžiadalo aj veľké materiálne škody, keď sa okrem iného zrútila aj veža katedrály.
Najzaujímavejším spôsobom, ako mesto spoznať, je nasadnúť na historickú električku s usmievavými uniformovanými vodičmi. Alebo na inú christchurchskú atrakciu – gondolu. Gondoly sa plavia po pokojnej riečke Avon, ktorá sa kľukatí botanickou záhradou blízko historického centra. Gondolieri v štvorčekovaných košeliach a slamených klobúkoch zabávajú svojich pasažierov uťahovaním si zo svojich kolegov gondolierov a historkami z dejín.
Náš „lodivod“ Willy nás hrdo zasväcoval do historických súvislostí svojej krajiny: „Napriek našej odľahlosti, a možno práve vďaka nej, bolo myslenie Novozélanďanov vždy dosť pokrokové. Ako prvé na svete tu získali ženy volebné právo, už v roku 1893.“
Vo vtedajšom koloniálnom svete bola raritou aj pomerne spravodlivá zmluva medzi pôvodnými obyvateľmi Maormi a novousadlíkmi známa ako Zmluva z Waitangi. „Verili by ste, že dodržiavanie Zmluvy je aj po 170 rokoch živou politickou otázkou?“ dopĺňa Willy.
Z idylického pokojného Christchurchu sa nikomu ani nechce odísť, tušíme však, že toto je len začiatok a Južný ostrov poskytuje množstvo ďalších krás. Cesta smerom na juh nám spočiatku ničím neberie dych. Jedine tým, že na sýtozelených pasienkoch sa pasú tisíce a tisíce oviec. Tých je až neuveriteľne veľa, na celom Novom Zélande vraj 47 miliónov. Okrem tých živých sú všadeprítomné aj ovce plyšové, umelé a drevené – v podobe suvenírov.
Čarovné Alpy
Po čase, keď sa blížime k Južným Alpám, začína cesta stúpať a kľukatiť sa. A tu začína idyla: sýtozelená tráva a biele ovce, neskutočne modrá obloha s bielymi oblakmi, kulisa veľhôr pokrytých snehom v pozadí. A jazerá. Tie dodnes nesú pôvodné maorské mená ako Wakatipu, Tekapo alebo Wanaka. Niektoré z nich sú vďaka takzvanej ľadovcovej múčke sfarbené na tyrkysovo, napríklad Pukaki, vedľa ktorého vedie cesta pod najvyšší štít kontinentu Mount Cook vysoký vyše 3700 metrov.
Na konci cesty, v osade Mount Cook Village, sa okrem turistických chát nachádza aj moderný architektonický skvost z ocele, dreva a skla hotel Ermitage. Jeho súčasťou je aj alpinistické stredisko Edmunda Hillaryho, prvého pokoriteľa Mount Everestu. Na toho sú Novozálanďania ako svojho rodáka obzvlášť hrdí, dôkazom čoho je aj jeho portrét na päťdolárovej bankovke.
Magnetom pre milovníkov adrenalínových športov je Queenstown. Toto mesto na brehu jazera Wakatipu je obklopené pohorím Remarkables podobným Nízkym Tatrám. Queenstown žije z cestovného ruchu a popri bungee-jumpingu tu možno lietať na rogale, skákať z lietadla, raftovať na divokej vode a podobne. Kto však nemá chuť na vzrušenie tohto druhu, úplne mu postačí odviezť sa lanovkou na vyhliadkový vrchol nad mestom, z ktorého sa otvára nádherný panoramatický pohľad na mesto, na pohorie Remarkables a jazero, ktorého vody brázdi do dnešných čias storočný parník.
Najkrajší park Fjordland
Takmer celkom na juhu ostrova leží Te Anau, turistické stredisko pri rovnomennom jazere. Je bránou do národného parku Fiordland. Fiordland, ktorý je súčasťou prírodného dedičstva UNESCO, je najvšestrannejším a azda najkrajším národným parkom Nového Zélandu, hoci patrí medzi najdaždivejšie oblasti sveta.
Ako prezrádza aj názov, najväčším lákadlom tu sú fjordy, ktorých je vyše tridsať. K väčšine z nich sa človek dostane len po turistickom chodníku (niekedy až niekoľko dní pochodu) alebo loďou od mora. Najatraktívnejší fjord Milford Sound je však prístupný aj autom po Milford road.
Táto čarovná cesta vedie popri jazere, cez husté lesy mierneho pásma porastené pabukmi, machom a papraďou. Možno sa tu kochať panorámou hôr a určite tu stretnete zelenohnedé papagáje druhu kea, ktorých bezočivou záľubou je pochutnávať si na gumených stieračoch.
Spočiatku pôsobí fjord ako jedno z mnohých novozélandských jazier, plavba loďou však odhalí viac – strmé bralá a štíty čnejúce priamo z vody, niektoré holé, iné porastené bujnou vegetáciou a množstvo vodopádov. Na brehoch pozdĺž fjordu vídať tulene a tučniaky a pri lodi možno občas zahliadnuť delfíny. Priam raj na konci sveta.
Ako sa tu žije ľuďom, ktorí sem neprišli len na pár dní ako turisti? Jenny, slečna na recepcii kempu, nám tvrdí, že žiť tu nie je pre každého. „Ja som tu na stáži, ten rok vydržím a potom plánujem stráviť nejaký čas v Sydney. Alebo ešte lepšie niekde v Európe.“
Sprievodca fjordom George však odtiaľto neplánuje odísť. On naopak prišiel z hlavného mesta Aucklandu práve sem.
„Mnohých v mojom veku lákajú metropoly, kultúrne centrá, miesta, kde sa niečo deje. Pre mňa je pravým životom tento odľahlý kút. Je tu krásne, pokojne a stretávam tu ľudí z celého sveta – napríklad vás.“
Tu, ďaleko od domova a pracovných povinností, v lone nádhernej neporušenej prírody človek dokonalo pookreje. Rýchlo si zvykne na uvoľnenosť, ochotu a optimizmus Novozélanďanov, ktorí sami seba nenazvú inak ako Kivis. A aj keď nie je vždy ľahké porozumieť ich osobitému dialektu, čoskoro si osvojíte ich „take it easy“.
Autor: Peter Kmeť
