PRIEVIDZA. Štvorlístok je symbolom šťastia. Boli štyri neprehliadnuteľné postavičky Prievidze naozaj šťastné?
Svojím spôsobom asi áno, pretože celý život zostali deťmi. Na svet sa pozerali detskými očami, a tak ho aj chápali.
Nikolajko
Nikolajko bol duševne zaostalý. Chlapec menšej zavalitej postavy, na hlave „rádiovka“. Vrecká nohavíc plné hlinených guličiek. To bola jeho doména, neustále hľadal ochotných kamarátov, ktorí by sa s ním zahrali guličky. Čakala na nich vyhĺbená jamka v zemi. Guličky hral majstrovsky. Vedľa farebných hlinených sa často zamiešali aj cínové, takzvané cinačky. To boli tromfy.
Nikolajko mal neustále „sviečku“ pod nosom, ktorú si jednoducho utieral do rukáva. Večne usmiaty, milý, neškodný. Nosil tradičné krátke tesilové nohavice s rakmi a s vreckami, do ktorých sa zmestilo veľa guličiek. Neskôr deti nosili na guľky malé handrové vrecúška so sťahovacou šnúrkou. Čím ťažšie vrecúško, tým väčší frajer.
Nikolajko strávil väčšinu dňa na ulici, hlavne, keď bolo pekné počasie.
Zrazu Nikolajko zmizol. Vraj žil v ústave, lebo už sa nemal o neho kto starať. Ktovie, možno aj tam hral guličky. Patril ku koloritu mesta, chýbal nám.
Zdenko
Nikolajka vystriedal Zdenko. Bol tiež postihnutý, ale prejavovalo sa to celkom inak. Chodil zhrbený s rukami za chrbtom a v poriadnom tempe, takže mu druhí nestačili. S handrovou taškou chodil mame po nákupy. Samozrejme, mal napísaný lístok, čo treba kúpiť. Zdenko mal rád spoločnosť, dievčatá, kamarátov. Rád sa ku každému pridal. Aj mňa neraz sprevádzal na obed. Nestíhala som za ním.
Chlapci ho naučili neslušne rozprávať a veľmi sa na tom bavili. Postupne sa aj Zdenko vytratil z našich ulíc. Už sa mestom neozýval jeho silný hlas. Viac sa ma nepýtal, či mám frajera. Od sestry som sa dozvedela, že Zdenko zomiera v nemocnici na rakovinu. Osud mu nadelil veľa zlého. Zomieral v bolestiach, nechápajúc, čo sa s ním deje.
Myslím, že je v nebi. Tam si vzpriamený a pri plnom rozume užíva.
Medulienka
Takto ju volali, podľa piesne Pavla Hamela. Ktovie prečo. Bola to snáď prvá prievidzská bezdomovkyňa. Stará, vychudnutá žienka s množstvom vrások v tvári. Chodila vo vyčaptaných topánkach a vyberala smetné koše. Deti na ňu pokrikovali všelijaké hlúposti, vtedy sa rozčúlila a oháňala sa palicou.
Ináč bola milá, len v hlave to mala trochu pomotané. Usmievala sa krásnymi modrými očami.
Bolo ju vidno všade, zrazu sa však stratila. Možno dožila svoj život niekde v ústave a možno v tom svojom „brlôžku“.
Tónko
Súčasným „maskotom“ mesta je Tónko. Veľký športový fanúšik hokeja či basketbalu. Rád sa nahlas a nevhodne vyjadruje na adresu rozhodcov tak, ako to počul v hľadisku. Veľmi mu chutí jesť, preto sa rád nechá pozvať na niečo sladké a kofolu.
Pre Tónka sú všetci jeho kamaráti, hoci mu niektorí robia zle.
V poslednom čase Tónko zostarol, ale nikto si netrúfa odhadnúť jeho vek. Pri týchto „večných deťoch“ je to dosť problematické. Niektoré sa rozplynuli ako listy vo vetre, ale Tónko je tu zatiaľ s nami.
Zanechali stopu
Históriu mesta netvoria len veľké postavy, ale aj postavičky, ktoré si zaslúžia našu úctu a spomienku, už len preto, že často boli od nás za svoj hendikep zosmiešňovaní a ponižovaní, hoci zaň nemohli.
V každom meste žijú takíto ľudia, ktorí sú jednoducho jeho súčasťou. Ich odchodom odchádza niečo milé, niečo z nášho detstva. Rada na nich spomínam, chýbajú mi. Patria k histórii mesta, v ktorom zanechali svoju stopu.
Autor: Beata Vavríková
