KOCURANY. Ondrej Briatka sa narodil v Kocuranoch ako najstarší syn. Prežil si v tej dobe klasické detstvo. „Vtedy, keď decko vedelo ledva chodiť, už pomáhalo rodičom pásť husi. My sme mali neveľký majetok, na ktorom sme hospodárili,“ priblížil takmer deväťdesiatdvaročný sympatický pán. Na vojnu narukoval až v októbri 1941, pričom prvý polrok bol u delostrelcov v breznianskych kasárňach.
Na vojne bol, ale nebojoval
„Slovensko bolo vtedy príveskom Nemecka, všetky rozkazy prichádzali odtiaľ,“ začína svoje rozprávanie Briatka. Patril k druhému oddielu slovenských vojakov, ktorí mali bojovať v Rusku. V tom čase, keď sa ešte len pripravovali na odchod, dostal sa prvý oddiel až na Kaukaz, kde sa front zastavil. Ku koncu roka 1942 sa Briatka spolu s vojakmi vlakom presúval práve do tejto južnej časti Ruska.
„Cestovali sme osem dní, často sme nevideli ani jednu dedinu,“ spomína. Po príchode na Kaukaz však front stále stál a nikde sa nebojovalo. „Skrátka, boli sme tam zbytoční,“ dodáva so smiechom.
Ondrej Briatka. Foto: LUKÁŠ GREŠNER
Ich oddiel sa podľa rozkazov presúval dedinami pod kaukazskými vrchmi. Všade bolo ticho, nestrieľalo sa. Najhoršie bolo, že sa minul benzín, autá nechali šoféri len tak odstavené a pochodovali pešo. Lietadlom ich z malého letiska previezli na Krym, kde si spomína, ako býval ešte s jedným vojakom u ruskej rodiny.
„Vtedy sa bývalo po domoch, kde sa dalo koľkých ubytovať, toľkí sme tam boli. Pritom sme vlastne boli ich nepriateľmi. Býval som u mladej ženy, ktorá mala dcéru a chovali dve kozy. Pamätám sa, ako nás dievča raz poprosilo, aby sme im doniesli pre ne seno. Vzali sme jeden balík v noci zo stodoly, kde bolo pripravené pre armádne kone, a na sánkach ho odviezli,“ spomína.
V dedine sa zdržali necelé dva mesiace, pri odchode vlakom ich ruské rodiny vyprevádzali, mnohí aj plakali. „Naši vojaci boli v každej ruskej rodine ako doma. Kto to neskúsil, nemôže vedieť ani hodnotiť, ale Rusi sú lepší ľudia ako Slováci, prívetiví. Aj gazdiná sa nás hneď pri príchode pýtala, či nám nemá vyprať, požehlila nám,“ dodáva.
Vojaci sa na rozkaz opäť presunuli do mesta pri Čiernom mori, kde zas spomína, ako býval u bosorky. „Stará žena si žila biedne, chodilo však za ňou veľa dedinčanov, aby im vyveštila, či sa ich otcovia a muži ešte vrátia z vojny. Dali sme si u nej vyveštiť aj my. Pri mne hneď povedala, že doma na mňa čaká päť duší, budem zdravý a dlho žiť, a vo vojne už do boja nepôjdem a nebudem ani ranený. A tak sa veru aj stalo,“ rozhovoril sa Briatka.
Nemci začali v tom čase pred Rusmi od Stalingradu ustupovať. Ich oddiel sa stále presúval, nikde však neprišli do boja. Takto sa dostali až do Rumunska. „To sa už písal rok 1944. Velitelia spravili medzi nami vojakmi prebierku a starší mohli ísť domov. V júli sme prišli do topoľčianskych kasární a mali potom štyri týždne dovolenku,“ uzatvára jednu etapu života.
Minister ich vyzýval do povstania
Dovolenka sa Ondrejovi Briatkovi končila presne 29. augusta. Keď prišiel do kasární v Topoľčanoch, všade bol frmol. „Pred Topoľčanmi boli už aj vytiahnuté delá na obranu proti Nemcom, ktorí mali povstanie potlačiť,“ spomína. Nikto z vojakov však nevedel, či sa pridať k povstaniu.
„V ten večer prišiel minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš, len sám so šoférom, a vyzýval vojakov aj dôstojníkov, aby sme sa do povstania zapojili a hneď sa presunuli vyzbrojení do priestoru Veľkých Uheriec. Odkázal tiež, že bude veliť povstaniu z Bystrice a ráno máme počúvať rozhlas, kde zavelí rozkazy,“ dopĺňa.
Žiadne rozkazy ale neprichádzali. „Čatloš bol pritom veliteľom slovenskej armády, ktorú mali pod palcom Nemci. Neviem, či pod nátlakom Nemcov zmenil svoje vyhlásenie, alebo mu len povstalci neverili, ale v Bystrici ho zatkli.“
Spomína, že nastal veľký zmätok, mnohí dôstojníci poodchádzali. „Naša skupina postavila delostreleckú batériu pri Malých Uherciach, veliteľom bol poručík Pittner. Po príchode prvého nemeckého tanku sme začali strieľať, z tanku však na nás tiež útočili. A naši delostrelci sa rozutekali,“ priblížil Briatka, podľa ktorého chýbalo povstalcom hlavne dobré velenie a organizácia.
Stiahli sa do Pažite, pod nátlakom nemeckej pechoty ustúpili až do Oslian, kde na nich Nemci zaútočili zas zhora. Z lietadiel strieľali guľometom a zhadzovali ľahké bomby. Neubránili sa ani pri Novákoch. Briatka ešte spolu s jedným vojakom prešiel cez horu do Handlovej, kde sa už našli nejakí dôstojníci a zorganizovali delostreleckú skupinu, ktorá sa presunula do Malej Čause.
„Nuž, našli sa ale medzi civilmi takí, čo nás zradili Nemcom, ktorí sa ku nám vydali aj z druhej strany cez horu. Naše spojky ich našťastie včas zbadali, ale len ako delostrelci bez pechoty sme proti nim nemali šancu, tak sme sa rozutekali až do dediny Turček,“ spomína.
Ich jednotka sa nakoniec rozpadla. „Bolo medzi nami veľa neskúsených, navyše so slabou organizáciou. Nemci sa o nás vždy dozvedeli od nejakých civilistov, ktorí sa báli o svoj vlastný život, a tak nás radšej zradili,“ ilustruje situáciu Briatka.
S kamarátom sa dostal ešte s niekoľkými zastávkami až do Banskej Bystrice, kde velitelia oficiálne rozpustili povstanie. Každý mohol konať už len na vlastnú päsť, alebo sa pobrať domov.
V zajateckom tábore
Briatka sa dostal do rúk Nemcom, ktorí ho odviedli aj s ďalšími Slovákmi do nemeckého mesta Gerlitz do zajateckého tábora. Spomína, ako ich naložili na obed do nákladného vagóna, ktorý sa však pohol až v noci, vonku pritom bola veľká zima. Tridsiati muži chodili kopať zákopy pri mesto Trebin, sto ďalších zas na drevo do borovicového lesa.
„Jeden chlieb pritom na celý deň rozdelili medzi šiestich chlapov, okrem neho sme dostali len uvarenú mrkvu a kvaku. Pamätám si aj na jedného vojaka, ktorého Nemci dobili, že ledva stál na nohách, museli ho chlapi podopierať. Naspäť na ubytovňu sme pritom chodili vlakom a práve v ten deň zahlásili, že bude päť hodín meškať. Vonku bola treskúca zima, skryli sme sa za staničnou budovou a opierali sa jeden k druhému aspoň chrbtami, aby sme sa ohriali. Toho dobitého muža Nemci zobrali, mysleli sme, že ho snáď dali niekam do skladu, aby nebol v zime, oni ho však nechali ležať na lavičke. Kým prišiel o jedenástej v noci vlak, už bol napoly mŕtvy,“ popisuje hrozný zážitok. Do rána muž zomrel.
Pre blížiaci sa front zajatcov odviezli pri Berlín, možnosť utiecť sa im naskytla s príchodom ruských vojsk. Medzi zajatcami bol aj jeden Opatovčan, s ktorým sa Briatka dostal až domov.
Recept na dlhovekosť nemá
Ondrej Briatka po vojne skúšal šťastie s hospodárstvom na dolniakoch, až kým nezačali fungovať družstvá. Vygazdoval si tam aspoň ženu, s ktorou sa vrátil naspäť do rodných Kocurian. Neskôr pracoval na geologických prieskumoch pri vrtoch na uhlie, či už v Handlovej a Novákoch, ale aj na Záhorí, kde sa odkrývalo nové uhoľné ložisko. Na dôchodku je už tridsať rokov, a až posledný rok ho trápia zdravotné problémy.
„Mám závrate v hlave, už sa mi aj ťažšie chodí, preto už nerobím v záhrade. A tiež horšie počujem, ale to je údel delostrelcov,“ dodáva so smiechom. Aký má recept na dlhý život? „Žiadny, mne to len vyveštila bosorka,“ uzatvára s úsmevom.
Autor: Adriána Mečiarová
