PORUBA. Pred päťdesiatimi rokmi dali v Porube do užívania novú budovu školy. Konala sa oslava tohto jubilea, no pre mnohých mala trpkú príchuť.
Poslanci obecného zastupiteľstva totiž rozhodli, že Základná škola v Porube, v ktorej bol len prvý stupeň, k 30. júnu skončila a v septembri už brány pre žiakov neotvorí.
Emócie išli bokom
„Bolo to najťažšie rozhodnutie vo funkcii, ktoré som musela spolu s poslancami urobiť,“ povedala starostka Poruby Helena Čavojská s tým, že zrušenie školy ju mrzí a bude jej za ňou smutno. Emócie však museli ustúpiť tvrdej realite.
Za posledných desať rokov klesol počet žiakov v porubskej škole z viac ako šesťdesiat na dvadsaťsedem. Toľko ich malo zasadnúť do lavíc v septembri. Obec sčasti doplácala na prevádzkové náklady školy, čiastočne bola úspešná v dohodovacom konaní s Krajským školským úradom v Trenčíne pri získavaní peňazí, bolo to však len krátkodobé riešenie. Učiteľky mali v tomto školskom roku krátené úväzky na 91 percent.
„Najnižší finančný objem potrebný z rozpočtu obce do konca tohto roku pre školu by bol asi 14-tisíc, bez krátení viac ako 19-tisíc eur. V roku 2013 by bolo potrebných ďalších 21-tisíc eur, pretože chod školy nás ročne stojí 80-tisíc a transfer z ministerstva je len 60-tisíc eur,“ vysvetlila starostka.
Zdôraznila, že „môžeme sa prikryť len takou perinou, na akú máme“. Pripomenula, že ročný príjem obce je 323-tisíc eur. Z týchto peňazí smeruje približne po dvadsaťtisíc eur napríklad na opatrovateľskú službu, verejné osvetlenie či komunálny odpad.
Za poklesom počtu žiakov v škole vidí starostka nielen pokles pôrodnosti, ale aj zmenu životného štýlu. Mnohí rodičia totiž vozia deti do školy tam, kde pracujú, vyberajú im školy so špeciálnymi zameraniami.
„Z celkového počtu predškolákov nám vždy takýmto spôsobom ubudne asi jedna tretina. Aj teraz sme mali mať v prvom ročníku jedenásť detí, no nakoniec ich bolo len sedem,“ povzdychla si starostka.
Bojovali prácou
Riaditeľku ZŠ v Porube Alenu Čavojskú rozhodnutie o zrušení školy nepotešilo, berie ho ale ako fakt. Podobný osud podľa nej čaká aj ďalšie školy u nás. Smutné podľa nej je, že porubská škola skončila v roku, keď si pripomínala polstoročie od svojho otvorenia.
„Počet narodených detí sa síce v poslednom období zvýšil, ale nevieme, koľko z nich by nakoniec chodilo do našej školy. Je to na rodičoch. Snažili sme sa im vždy maximálne vychádzať v ústrety. Spájali sme dokonca triedy, aby sme šetrili, rodičom sa to však nepáčilo, preto sme od toho upustili,“ rozhovorila sa riaditeľka.
Napriek tomu, že hrozba zatvorenia školy bola už niekoľko rokov, rozhodnutie poslancov prišlo podľa nej nečakane, neboli naň pripravení. Prekvapení a nahnevaní sú aj viacerí rodičia žiakov.
„Rodičia možno očakávali, že budem teraz o školu bojovať podobne, ako tomu bolo na prievidzských školách. Neplánujem písať petície, ani organizovať mítingy. Za školu som bojovala celé tie roky, čo som v nej pracovala, či už ako učiteľka alebo riaditeľka. Bojovala som za ňu spolu s kolegyňami prácou v prospech žiakov, školy, ale aj obce. Žiadne podujatie sa totiž nezaobišlo bez kultúrneho vystúpenia našich žiakov,“ spomenula riaditeľka. Čas podľa nej ukáže, do akej miery bola škola Porube na príťaž a do akej na osoh.
Lazany sú pripravené
Rodičia z Poruby môžu od septembra vybrať pre svoje deti inú základnú školu. Najviac ich asi odíde do lazianskej, ktorá je pre nich spádová.
„Zatiaľ nevieme presný počet žiakov, ktorí sa k nám presunú z Poruby. Predpokladáme, že budeme mať celkovo od 170 do 180 detí. Máme na tento počet dostatočné kapacity,“ informoval riaditeľ lazianskej ZŠ Milan Šlenker.
Pre ľahší prechod žiakov do nového prostredia ponúkol miesto pre jednu učiteľku z Poruby. V prípade záujmu zo strany rodičov a dostatočného počtu detí v školskom klube by možno prijali aj vychovávateľku, aj keď zo začiatku nie na plný úväzok.
„Samozrejme, že zabezpečíme pre deti sprievod na autobusovú zastávku alebo na miesto, kde bude stáť školský autobus,“ ubezpečil Šlenker.
Zo štyroch učiteliek z Poruby má teda prácu istú jedna, prísľub má aj vychovávateľka. Ostatné pedagogičky si musia hľadať prácu samé.
Starostka je realistka a nepredpokladá, že by sa niekedy školu v Porube podarilo obnoviť. Čo bude s budovou, podľa nej jasné nie je. Do úvahy pripadá v budúcnosti jej prebudovanie na bytovku.
