DIVIACKA NOVÁ VES. Väčšina jej rovesníkov počúva hip-hop, jej sa páči americké country. Študuje žurnalistiku, živiť by sa však chcela spevom. Do súťaže Hlas Česko Slovenska sa jej príliš nechcelo, nakoniec sa prebojovala až do súboja a skončila tesne pred finále.
Nielen o týchto paradoxoch sme sa porozprávali s dvadsaťročnou speváčkou z Diviackej Novej Vsi RADKOU KRIŽANOVOU.
Mrzí vás s odstupom času, že ste v súťaži Hlas Česko Slovenska skončili v súboji?
- Áno, mrzí ma to, pretože som skončila tesne pred finále. Delila ma od neho jediná pesnička. A po odvysielaní môjho speváckeho súboja v televízii je mi to ľúto ešte viac, lebo všetci moji známi mi hovoria, ako mi držali palce a mne sa zdá, že som ich možno trochu sklamala. Ale tragicky to neberiem. Vnímala som moje účinkovanie v šou triezvo, bola som si vedomá, že konkurencia je silná. Úspechom je pre mňa už účasť v súboji. Snáď mi to v kariére pomôže. Každá medializácia je dobrá.
Takže do súťaže ste išli s tým, aby ste sa zviditeľnili?
- Televízia je silné médium, ktoré má svoju moc. Využila som túto príležitosť, aby som všetkým ukázala, čo viem.
Príliš sa vám však do tejto šou nechcelo. Čo nakoniec rozhodlo?
- Prihlásila som sa sama, aj keď na začiatku ma oslovila produkcia súťaže, ktorá hľadala spevákov, ktorí už majú nejaké skúsenosti. Presvedčil ma až gitarista z kapely, v ktorej účinkujem a som mu za to vďačná. Moje rozhodnutie ovplyvnil aj charakter samotnej súťaže, v ktorej ide predovšetkým o spev. Ak koučovia počúvali môj výkon bez toho, aby ma videli a potom sa dvaja z nich otočili, bol to dôkaz, že ich naozaj zaujal môj spev a nie to, ako vyzerám alebo čo mám oblečené.
Zo štyroch koučov sa otočili dvaja. Pred Pepom Vojtkom ste dali prednosť Michalovi Davidovi. Prečo?
- Od začiatku som chcela byť v tíme Michala Davida. Pracuje na muzikáloch, má nahrávacie štúdiá, v hudobnej brandži je uznávaný a navyše média ho prezentovali ako dobrého človeka. Preto som sa pre neho rozhodla. Aj keď som ďalej nepostúpila, verím, že si ma zapamätá a možno mi raz ponúkne aspoň drobnú rolu v nejakom muzikáli. Spolupráca s ním bola vynikajúca.
Napriek tomu, že účinkovanie na pódiu je vám blízke, účasť vo veľkej televíznej šou však bolo asi niečo nové.
- Bol to pre mňa veľký zážitok a užitočná skúsenosť. Som rada, že som zblízka videla a aj na vlastnej koži zažila, ako takéto programy vznikajú.
Predpokladám, že so spevom ste začínali už ako dieťa. Absolvovali ste aj nejaké súťaže?
- Spievala som skutočne odmalička. Podporovali ma rodičia, ktorí ma prihlásili do umeleckej školy. Učila som sa hrať na klavír a popri tom som aj spievala. Zúčastnila som sa na speváckych súťažiach doma v Diviackej Novej Vsi, ale absolvovala som aj Krištáľovú vázu v Zemianskych Kostoľanoch a Studničku v Novákoch.
Vaši rovesníci väčšinou počúvajú hip-hop, vám sa však páči country.
- Dostala som sa k nemu náhodou. Spievala som kedysi v rockovej kapele, ktorá nacvičovala v prievidzskej základnej umeleckej škole. Stretla som sa tam s učiteľkou spevu, ktorá mi povedala, že mám hlas vhodný pre country. Odporučila ma inému učiteľovi, ktorý účinkuje v kapele Country Limit Club. Začala som s nimi spolupracovať a trvá to už štyri roky. Musím však upresniť, že sa mi páči americké country, ktoré je na rozdiel napríklad od českého viac rokovejšie.
Vidíte svoju budúcnosť v kapele Country Limit Club alebo sa chcete uberať sólovou dráhou?
- To je ešte otvorené. Uvidím, aké možnosti sa mi naskytnú. Zatiaľ chcem s kapelou pokračovať.
Študujete však žurnalistiku. Nechcete sa skôr uberať týmto smerom?
- Každý by mal mať isté vzdelanie, niečo vyštudovať. U mňa je to žurnalistika. Profesionálne by som sa ale radšej venovala spevu. Uvedomujem si však, že preraziť v tejto oblasti a živiť sa spevom je náročné.
Užívate si aj popularitu, ktorá sa určite po účinkovaní v televíznej šou objavila?
- Ukázala som sa na obrazovke len dvakrát. Nie je to tak, že by ma ľudia na ulici spoznávali. Záujem je skôr od priateľov a známych, ktorí mi vyjadrovali podporu. Popularitu si asi najviac užívam doma v Diviackej Novej Vsi. Sme malá dedina, všetci sa tu poznáme. Každý ma zastavuje a hovorí, že mi držal palce. To ma teší.
