Andrej dlhodobo dokumentuje nielen život na Slovensku, ale aj v Pakistane, na Haiti, v Kosove alebo v Afganistane či Japonsku.
V rozhovore pre minuloročný festival Jeden svět v Brne ste povedali, že „nerozumiem tejto súčasnosti.“ Môžete to bližšie rozviesť? Zmenilo sa odvtedy niečo vo vašom vnímaní?
- Myslel som to tak, že ako reportér a fotograf mám veľmi intenzívny kontakt s realitou na Slovensku aj v rôznych krajinách sveta, zaznamenávam a tlmočím mnoho príbehov; no napriek tomu - alebo možno práve preto - nerozumiem „posadnutosti“ ľudí informačnými technológiami a sociálnymi sieťami. Možno to znie neuveriteľne, no „nie som“ na Facebooku a keď chcem s niekým komunikovať, stále uprednostňujem „starosvetské“ spôsoby. Teda osobné stretnutie, alebo, ak to nie je možné, rozhovor cez telefón alebo Skype. Myslím si, že moderné technológie ľudí do veľkej miery zotročujú a menia. Aby som bol presný, iba málokto z môjho okruhu im dokáže „neprepadnúť“. Spomínam si v tejto súvislosti na knižku amerického sociológa Neila Postmana, v češtine vyšla pod trefným názvom Ubavit se k smrti. Pred približne 40 rokmi pomenoval trendy modernej spoločnosti, moderných médií.
Ako menia žurnalistiku nové médiá a rýchlosť, s akou správy preletia z jedného konca sveta na druhý?
- Nové médiá menia žurnalistiku zásadne a rýchlo. Uvedomujem si to o to viac, že donedávna som bol „ortodoxný“ a fotografoval som na film - dnes 90 percent práce robím na digitál. To je však iba veľmi povrchný pohľad. Priznám sa, bol som zdesený, alebo nepríjemne zaskočený, keď vlani na World Press Photo vyhrala jednu z cien séria fotografií, ktorú vyhotovili pouličné priemyselné kamery Google Street View. A človek sedel kdesi v Paríži či v Londýne, pričom iba vyberal „správne“ momenty, šokujúce situácie z ulíc. Pripadá mi to ako z románu 1984, v ktorom George Orwell hovorí o Veľkom bratovi, ktorý nás všade pozoruje. Na druhej strane, považujem za fantastickú vec, že dnešné mobily dokážu na slušnej úrovni zaznamenať fotografie alebo video. Inak by sa do sveta nedostali povedzme zábery z Iránu či z Líbye. Neurobili ich totiž profesionálni fotografi, ale bežní ľudia, ktorí „boli pri tom“, videli demonštrácie či represie vládnucich režimov
Kde vidíte v tomto novom systéme svoje miesto ako novinár a fotograf, keď dnes sú okamžite na „mieste činu“ občianski žurnalisti, ktorí prostredníctvom sociálnych sietí hneď všetko rozošlú do sveta, kým novinár z opačnej strane zemegule sa na miesto dostane až o pár dní?
- Pri všetkej úcte k občianskym žurnalistom sa nazdávam, že články a fotografie so silným autorským rukopisom, ktorých autorom je skúsený reportér budú vždy nezastupiteľné. Najmä ak ide o dlhodobé projekty, ktoré vyústia do výstavy či knihy.
S akou prezentáciou prichádzate do Prievidze?
Rád by som v Prievidzi ukázal prierez svojou tvorbou za posledné dva roky. Ukážem a porozprávam o Japonsku po tsunami, o Haiti po zemetrasení, o Libanone a Náhornom Karabachu po vojne.
Prezentácia Andreja Bána na festivale Jeden svet v Prievidzi je na programe v piatok 16. marca o 19:00 v Dome kultúry.
Autor: Ivan Sýkora
