PRIEVIDZA. Čas by mal liečiť. Neplatí to však vždy. Sú udalosti, ktoré sa človeku vryjú do pamäti a navždy v nej zostanú. Platí to aj o tragickom páde dvoch kabín lanovky na Skalnatom plese vo Vysokých Tatrách.
Od nešťastia uplynie 8. januára 2012 presne dvadsať rokov. Riaditeľ niekdajšieho Stredného odborného učilišťa strojárskeho v Prievidzi Jozef Polerecký však zabudnúť nemôže. Prišiel o štyroch žiakov. „Nič horšie som počas svojej učiteľskej kariéry nezažil,“ hovorí smutne pri spomienke na nešťastnú udalosť.
Pád z výšky
Lyžiarsky výcvik druhákov zo strojárskeho učilišťa na začiatku roka 1992 mal byť príjemným pobytom vo Vysokých Tatrách spojeným s lyžovaním. Zmenil sa však na čiernu moru.
„Ten osudný deň bol oddychovejší. Mali sme so žiakmi zlyžovať zjazdovku na Jamách. Žiaľ, uzavreli ju, pretože na nej aj pre zhoršené počasie hrozilo nebezpečenstvo. Študenti z iných škôl sa však na ňu pustili. My sme dodržali zákaz a rozhodli sme sa presunúť dole lanovkou. Keby sme porušili predpisy a pustili sa po zjazdovke, nemuselo dôjsť k nešťastiu,“ zaspomínal si na tragický deň telocvikár Karol Drozd.
Žiaci nastúpili do kabín. Jedna z nich, s číslom 58, sa však hneď po výjazde zo stanice nekontrolovane pustila dole a narazila do kabíny, ktorá išla pred ňou. Obe sa zrútili z vyše 42-metrovej výšky.
Následky boli tragické. Traja chlapci z Prievidze zomreli v ten deň, mladík z Liešťan podľahol zraneniam po tridsiatich dňoch v kóme. Ďalší žiaci mali viac šťastia, utrpeli len zranenia.
Slzy smútku aj radosti
Riaditeľ školy Jozef Polerecký bol v tom čase dlhodobo práceneschopný. O páde kabín lanovky v Tatrách počul v rozhlase. Spomenul si na svojich žiakov, ktorí tam boli na lyžiarskom výcviku, ani na moment však nepomyslel na to, že by sa ich tragédia mohla týkať.
„Večer som si ľahol spať. Desať minút po jedenástej zazvonil telefón. Neviem, ako je to možné, ale v tom momente mi bolo jasné, že je zle,“ poznamenal Polerecký.
Ráno cestoval do Tatier, dostal sa až na miesto nešťastia. Na to, čo videl, nikdy nezabudne. Jeho najťažšie chvíle však mali ešte len prísť.
„Oznámiť rodičom, že ich dieťa je mŕtve, bolo hrozné,“ tvrdí riaditeľ. Pri tejto nepríjemnej povinnosti bol aj telocvikár Drozd, ktorému zostane navždy v pamäti aj cesta s rodičmi mŕtvych žiakov do Tatier. „Nič iné nebolo v autobuse počuť len plač a náreky.“
V tom čase ešte neboli mobily, informácie o tragédii sa rôznili. V tom zmätku cestovali do Tatier aj rodičia, ktorých syn žil, len bol zranený. „Išli tam, aby identifikovali mŕtve telo syna a našli ho živého. Radosť, ktorú prežívali, sa opísať nedá,“ spomína Drozd.
Nevyslovená pieta
Tragédia poznačila celú školu. Traja chlapci z Prievidze mali spoločný pohreb, bolo na ňom množstvo ľudí.
„Ani po rokoch sa na to všetko nedá zabudnúť. Pri spomienkach mi je stále smutno. Veď dvom z tých chlapcov som bol aj triedny učiteľ,“ povedal Drozd.
Rovnako aj riaditeľ školy, ktorá už dnes neexistuje, si často spomenie na nešťastie v Tatrách. Vždy, keď ide na prievidzský cintorín, zastaví sa pri hroboch troch chlapcov.
„Navždy zostane 8. január 1992 čiernym dňom v mojom živote,“ povzdychol si Polerecký a pokračoval: „Ťažké chvíle prežívala vtedy celá škola. Dokonca sme niekoľko rokov lyžiarske výcviky neorganizovali. Asi to bola taká nevyslovená pieta.“
Príčiny nehody
Dodnes nie je celkom jasné, čo pád lanovky spôsobilo. Mal to byť zhluk troch okolností.
Kabínky musia byť pripevnené k nosnému a ťažnému lanu. Práve na ťažné lano sa však kabínka číslo 58 nepripojila. Kontrolná páka to však nesignalizovala, pretože jej vraj chýbala pružina. Kde a kedy sa stratila, nie je jasné. Napriek tomu, že kabína nebola na ťažnom lane, predsa sa vďaka počiatočnej rýchlosti spustila dole a narazila do kabíny, ktorá išla pred ňou.
V televíznom dokumente Najväčšie tragédie Slovenska, ktorý opisoval pád lanovky, vyšetrovateľ nehody Ján Krajči povedal: „Najnepriaznivejší bol náraz, pretože najviac utrpeli tí, ktorí boli najbližšie k miestu styku kabín.“
Vyšetrovanie nepotvrdilo, že by boli porušené predpisy a pochybiť nemali ani zodpovední pracovníci.
