NOVÁKY. „Toto mi občas chýba. Dať si s kamarátmi a starými známymi dobre vychladené pivko u Detvana,“ priznal sa Pavol ale aj Paul Stacho. Odfúkol takmer našľahanú penu a s chuťou si dal prvý dúšok horkého moku.
V prítmí zafajčenej krčmičky začal spomínať. Narodil sa v handlovskej pôrodnici, ale pochádza z Novák. Už takmer tri desaťročia však žije v Kanade, len na skok od známych Niagarských vodopádov. A predsa považuje Slovensko a najmä hornú Nitra za jednu z najkúzelnejších krajín a miest na svete. A to precestoval možno desiatky krajín.
Cestovanie ho vždy bavilo. Asi to má v génoch po prastarom otcovi, ktorý ako Švajčiar cestovával po Európe, až prišiel aj do horného Uhorska, kde sa usadil. Aj Pavlov otec bol veľký turista. Chodieval s kamarátmi značkovať turistické chodníky. Raz ich pri tom odfotografoval. Fotografiu mu v októbri 1968 uverejnil vtedajší Prieboj na prvej strane. To bol pre neho impulz, aby sa svojej záľube, amatérskej fotografii, venoval ešte intenzívnejšie. Fotografiu, alebo filmovú tvorbu chcel aj študovať, ale nedostal sa na príslušnú školu. Zmaturoval na Strednej ekonomickej škole v Prievidzi a veru neraz s kamarátmi po vyučovaní skončili v chýrnej prievidzskej krčme.
Diaľky ho stále lákali
Podarilo sa mu stopom dostať až do Paríža a potom takto precestoval aj Škandináviu. Priniesol si vždy pekné zábery, neváhal ich poslať do rôznych fotosúťaží. Potom si podal opäť žiadosť o devízový prísľub. To už pracoval v prievidzskom Priemstave. Tamojší stranícky predseda , lebo on musel dať odporúčanie, mu vtedy povedal: „Súdruh Stacho, vy sa už na ten západ nedostanete!“
Vtedy bol na neho veľmi nahnevaný. Dnes ho už spomína len v dobrom. Ani už nevie ako, ale zdravou drzosťou sa mu podarilo dostať na nejaký zájazd do Talianska. Mal dvadsaťpäť rokov, keď vystúpil v Rakúsku a domov sa potom dlho nevrátil. S fotoaparátom v rukách a skromnými skúsenosťami v cudzom svete. Mal v úmysle zostať v Rakúsku, rozmýšľal aj nad Juhoafrickou republikou, ale nakoniec skončil v Kanade, blízko Toronta, kde žije veľká komunita Slovákov a Čechov.
Raz hore, raz dolu
„Môj život v Kanade bol ako na húsenkovej dráhe,“ hovorí Pavol. „Raz som bol hore, raz dolu. Pomerne dlho mi trvalo, kým som zvládol reč. Chcel som sa živiť výtvarnou fotografiou, ale to sa akosi nedalo. Otvoril som si spolu s vtedajšou manželkou fotoslužbu a venoval som sa komerčnej fotografii. Špecializoval som sa na fotografovanie svadieb. Moji klienti boli hádam z celého sveta. Okrem toho som ešte pracoval aj v prístave pri vyprázdňovaní zaoceánskych lodí a ropných tankerov. Práve tam som zažil dramatické chvíle, dvakrát som ušiel hrobárovi z lopaty.“
Zmenil názory
Chvíľu sa zamyslel, ako by si v duchu premietal, čo sa stalo. Prvýkrát to bolo v roku 1995. Pamätá si každú sekundu. Prechádzal pod hrubou hadicou, ktorou pretekal horúci asfalt. A tá zrazu praskla. Úplne ho zaliala horúca masa. Nebyť pohotovosti jeho kolegu, mocného černocha, ktorý vedel čo má urobiť, bol by zomrel. Vylial na neho naftu, ktorá nielen schladila asfalt, ale spôsobila, že sa neprilepil na kožu. Aj tak mal popáleniny na celom tele. Od Boha mal šťastie, že mal vtedy na očiach okuliare. Inak by oslepol. Viac než dva mesiace ho prebaľovali obväzmi ako múmiu.
Priznáva sa, že dovtedy mal rasistický pohľad na černochov. Ale táto príhoda mu zmenila názory. Nie sú to frázy, keď tvrdí, že na farbe pleti človeka nezáleží, ale na tom, čo robí a aký je. Potom o rok sa narodil druhýkrát. Zasa bol v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. Prežil výbuch plynovej nádrže. Dostal postraumatický stres, ako vojaci, čo prežijú výbuch bomby. Odišiel do invalidného dôchodku, ekonomicky bol v podstate zabezpečený ale začali ho prenasledovať depresie. Veď mal iba 42 rokov. Nevedel čo ďalej. Našli sa však ľudia, čo mu pomohli. Dnes sa snaží rovnako on pomáhať iným, ktorí majú podobné problémy. Venuje sa charite, pripravuje rôzne fotoprojekty, ktorými pomáha závislým od alkoholu či drog.
A cestuje ďalej.
Už asi 25-krát navštívil Kubu. Tento čarokrásny ostrov sa snaží zachytiť ešte aký teraz je, lebo si myslí, že tam tak ako na Slovensku raz socializmus padne. Precestoval celú Južnú Ameriku. Každý rok niekoľko mesiacov strávi na Slovensku. Nedá mu nepoprechádzať sa po turistických chodníkoch, stretnúť sa s priateľmi. Vďaka fotografii sa dostal aj k novinárskej práci. Píše články zo svojich ciest a dokumentuje to úžasnými fotografiami. Je spolupracovníkom redakcie kanadského časopisu Gold and Silver, Hamilltonského spektátora, ale najmä Kanadského Slováka. Je to jediný týždenník, ktorí si Slováci v Amerike zachovali. Vždy sa snaží spropagovať aj Slovensko a jeho krásy, ale aj ľudí na Slovensku, ktorých má rád.
Zbalil výtlačky spomínaných časopisov, ktoré nosí so sebou ako dôkaz svojej novinárskej tvorby, aj spomínaný, už trochu zažltnutý Prieboj. Zaželal všetkým veľa zdravia a aj šťastia. „Naučil som sa tak, veď tí na Titaniku možno aj boli zdraví, ale nemali šťastie.“
