Známi herci prezradili, prečo býva v šatni krik, čo si myslia o Slovákoch a prečo majú radi svoje povolanie.
PRIEVIDZA. Poznáme ich najmä z rôznych seriálov, oni však nemajú radi, keď ich škatuľkujú podľa postáv.
Róbert Jakab, Vladimír Kobielsky, Marián Miezga, Lukáš Latinák a Juraj Kemka hrajú predstavenie Na koho to slovo padne úspešne už vyše desať rokov. Sú vtipní, stále sa doberajú a smiech sa zo šatne ozýval skoro počas celého rozhovoru.
Boli ste už niekedy predtým v Prievidzi?
Vladimír: Áno, ale pre mňa je to len mesto, ktorým som prechádzal. Priznám sa, že Prievidza sa mi spája s Bojnicami, čiže ju poznám tak, že je tam zámok a zoo. (smiech)
Juraj: Ja sa cez prievidzu („kukátko“ na dverách, pozn. autora) často pozerám na chodbu, lebo ja som taký zvedavý človek. Ale keď myslíme mesto, tak je tu pekné okolie.
Lukáš: Ale keď sme sem prichádzali, tak sa rozprávali, aký je Prievidza architektonický zázrak.
Prečo zázrak?
Lukáš: Lebo sa tu nie je na čo pozerať, jedine keď sa ide okolo piaristického kostola. Tie staré bytovky v meste sú ešte v pohode, ale čo je na tých veľkých plochách rozťahané z čias komunizmu, to špatí mesto. Je to škoda.
Prišli ste sem s predstavením Na koho to slovo padne. Ako vzniklo?
Marián: Ono to vzniklo za zvláštnych okolností. V treťom ročníku naši ročníkoví vedúci Milka Vášaryová a Maťo Huba chceli zrežírovať hru Orchester. Tam účinkovali všetky naše spolužiačky a my sme zostali kvázi na ocot. Vtedy Ďuro Kemka prišiel s nápadom, že v Martine sa hrá predstavenie Ide pešek dokola. Vraj je to veľmi dobrá hra a je to pre piatich. A Peter Mankovecký povedal fajn, že on to s nami režijne urobí.
Postavy vám presne sadli?
Marián: Mankovecký to nechcel obsadzovať nejako typovo a tak sme najskôr čítali všetci všetko. Striedali sme sa. A z toho čítania to vyplynulo. Pričom Ďuro Kemka sa tak nejako sám, lebo priniesol tú hru, obsadil do úlohy K. Müllera.
Lukáš: Ja som chcel byť chvíľu Urodzený, ale Mankovecký mi povedal: „Ty a Urodzený? Čo si sa ty zbláznil?“ Ja som sa bránil tým, že keby som hral toho vidiečana, tak to mi je také blízke. Chcel som si vyskúšať v škole niečo, čo si v divadle možno nevyskúšam. Ale Mankovecký ma veľmi rýchlo zrušil a usmernil ma do úlohy vidiečana Martina. Tým pádom potom hneď obsadil Vlada Kobielskeho do role Urodzeného a Majo sa zhostil pána Cukiho veľmi pekne hneď od začiatku. A Robovi ostal Pekár.
Prešli ste s týmto predstavením kus sveta. Kde sa vám hralo najlepšie?
Vladimír: V Prievidzi. (smiech)
Marián: Keď sme boli ešte na škole a išli sme hrať do Francúzska. Tam nerozumeli ani slovo. Bolo však príjemné, že napriek tomu pochopili, o čom je tá hra a reagovali.
Juraj: Pikoškou je, že len ja a Marián máme plný počet predstavení, lebo Vlado vo Francúzsku nebol, Lukáš zase v Sydney a aj Robo raz chýbal.
Vidíte nejaký rozdiel v hre, keď ste s ňou začali a teraz?
Marián: Rozdiel vidím v tom, že sme začínali v malej „Burkovni“, kde bolo miest na sedenie asi pre tridsať divákov a teraz to hrávame v sálach, kde je päťsto miest.
Lukáš: Čo je niekedy úplný nezmysel.
Prečo nezmysel?
Marián: Pretože toto je taká komornejšia hra a svedčí jej menší priestor.
Pôsobíte ako zohraná partia, viete sa pohádať?
Lukáš: Keď nevyjdu nejaké fóry, alebo niekto reaguje skôr ako mu dá niekto na to impulz, tak sa vieme v šatni pohádať hneď po predstavení.
Hádate sa často?
Vladimír: Veľmi často. (smiech)
Marián: Ale to je na druhej strane taký dobrý ventil.
Prečo sa najčastejšie hádate?
Vladimír: Pre cibuľu.
Cibuľu?
Vladimír: No jasné, pre smrad v šatni. (hromadný smiech) Čo tu má čo robiť cibuľa?
Medzi ľuďmi ste známi hlavne ako seriáloví herci. Neprekáža vám, že vás potom ľudia škatuľkujú?
Lukáš: Prekáža, mňa všade núkajú klobásami, vykrikujú na mňa názvy mäsových výrobkov, čo nemusí byť vždy príjemné.
Dá sa to podľa vás nejako zmeniť?
Lukáš: To by bolo bojovanie s veternými mlynmi.
Vladimír: Zmeniť sa to dá len ďalšími príležitosťami. Ale to vás zase majú v zuboch iní, ktorí sa pýtajú, že či tu už nemáme nejakých iných hercov. A pritom je to jediná šanca ako nebyť Jakubom do konca života. Tak, že prijmem nejakú inú rolu.
Takže nie je problém, že by bolo málo hercov ako tvrdia médiá, ale je tu pre nich málo príležitostí?
Lukáš: Hercov je všade dosť. V Prešove, v Košiciach...
Marián: Rožňave, Nitre...
Juraj: No jednoducho ich každý rok dosť končí, keď sa spočítajú všetky školy.
Vladimír: Bavíme sa možno o 100 až 150 ľuďoch ročne.
Ale príležitostí zvýrazniť sa je stále málo, nie?
Lukáš: Ani nie, lebo to už na škole bolo vidieť, že niektoré talenty sa rýchlo vykryštalizovali. Bolo jasné, že tento a tento budú dobrí a tí zvyšní nemali až také predpoklady, alebo šance či dravosť. Ale to je prirodzená selekcia. U nás to bolo trochu inak, lebo my sme boli taký zvláštny ročník.
V čom zvláštny?
Lukáš: Tak keď zoberieme celý ročník, tak všetky tie mená niekde figurujú.
Dá sa teda povedať, že sa našiel každý, ale nie až v takej miere?
Juraj: Ja si myslím, že od nás sa každý dobre našiel. Ono je normálne, že niekto po škole odíde do zahraničia, alebo robí niečo iné.
Vladimír: Ale od nás každý robí herectvo.
Považujete Slovensko za kultúrnu krajinu?
Juraj: Nie, lebo keď to porovnám len so štátmi, čo sú okolo nás, tak je to niekde úplne inde. Všade naokolo je kultúrne zmýšľanie tých ľudí. Nehovorím len o kultúre ako takej.
Je to tým, že u nás sa nenatáčajú filmy?
Juraj: To, že sa u nás netočí, je dôsledok toho, že to ľudí ani nezaujíma.
Vladimír: U nás divák po tom neprahne.
Lukáš: Nepoznal som okolo mňa veľa ľudí v Hriňovej, ktorí by sa chodili pozerať do Zvolena na predstavenie. Proste do Zvolena to už bolo ďaleko.
Čiže Slováci sú domasedi?
Lukáš: Takí... a proste takým ľudom to netreba.
Vladimír: Papučisti.
Juraj: Slovák si zapne tú z Turca a to mu stačí.
Prečo je to podľa vás v Čechách inak?
Marián: Lebo tam, keď sa natočí český film, tak má aj návštevnosť. Ľudia si to považujú, lebo je to snímka, ktorá vznikla u nich. Keď vznikne slovenský film, tak to každý len ofrfle.
Lukáš: Najväčšiu sledovanosť v kine má za posledné roky Bátorička, ale tá mala desať rokov predtým reklamu. Lebo sa stále hovorilo o tom, či sa to bude točiť alebo nie. Ale zase aby mal každý film desať rokov reklamu, je nezmysel.
Vladimír: U nás je asi historická návštevnosť filmu Pokoj v duši aj to tam bolo stotisíc divákov. V Čechách je bežne miliónová návštevnosť, čo je desaťnásobok.
Lukáš: Pre producenta sa už potom oplatí investovať do filmu, lebo bude mať nejakú návratnosť a môže sa ísť točiť niečo nové. Lebo samozrejme je to aj o peniazoch. Slovensko musí dať peniaze do zdravotníctva, školstva a podobne a to všetko je prvoradejšie ako kultúra.
Kde sa cítite lepšie? V divadle alebo pred kamerou?
Vladimír: Mne sa páči na našej profesii tá migrácia. Chvíľu robím televíziu, chvíľu rozhlas, chvíľu som v dabingu, chvíľu v divadle a tá pestrosť tej profesie má svoje čaro. Každé z toho mi vyhovuje a niečím ma vzrušuje.
Takže herecké povolanie je zaujímavé tým, že je rôznorodé?
Vladimír: Ale to je zase len v slovenskom pomere. Je to špecifikum u nás, lebo musíme byť tak flexibilne použiteľní. Lebo všade na západe je filmový herec a búcha filmy alebo robí divadlo.
Lukáš: Tam už funguje špecifikácia.
Vladimír: Náš trh z nás robí obojživelníkov.
Neľutujete, že ste šli na herectvo?
Vladimír: Ja si pamätám, že keď my sme išli na talentovky, tak ako prvák sedel v takom výklenku s cigaretou Dano Dangl, poťahoval a hovoril, ako strašne je to ťažké. Aby sme tam nešli a že on by už nikdy neurobil to rozhodnutie tam ísť. Ale ja by som sa stále vybral touto cestou.
Čo iné by ste si vedeli predstaviť, že by ste robili?
Juraj: Nezbedníctva.
Lukáš: Také všeliaké pestvá. Ja som mal vyštudované sklárstvo, ale neviem si predstaviť, žeby som to robil.
Vladimír: Tak Lukáš mal aspoň remeslo, aj Robo bol elektrikár. Ale neviem si predstaviť, čo by sme robili my traja.
Juraj: Ja by som asi pil, veď aj to jedno z takých z tých popredných slovenských remesiel.
