Po Bazilovi Vestenickom ostalo veľa dokončených, ale aj rozrobených obrazov.
PRIEVIDZA. Vo svojom skromnom jednoizbovom byte na Bojnickej ceste bral do ruky paletu takmer denne. Miešal na nej farby fasád starých prievidzských domov, ulíc a uličiek, veží jej troch kostolov, ale aj oblohy. Raz pokojnej, inokedy dramaticky zvíchrenej, lebo aj ona vypovedala o atmosfére tohto mesta. Jeho rodného mesta, ktoré miloval takou tichou a pokornou láskou, akou vedia milovať iba maliari, odborníci na reč bez slov. V Prievidzi žil 74 rokov.
Učil sa od otca
Od detstva vnímal Bazil Vestenický rôznorodé podoby Prievidze, nielen ako jej rodák a obyvateľ, ale aj syn maliara samouka Jozefa Vestenického. Krajčíra z Ružovej ulice, vojnového invalida, ktorý vždy po šichte odkladal krajčírske náradie, aby bral do rúk paletu a štetec. Neprekážalo mu, že ho spoza jeho pleca s obdivom sleduje najskôr syn Vladimír, po rokoch mladší Bazil. Takto im poskytol tú najprirodzenejšiu školu maľby a urobil všetko pre to, aby obom poskytol maliarske vzdelanie.
U Vladimíra, ktorý absolvoval odbor maliarstva na Slovenskej vysokej škole technickej a neskôr sa stal uznávaným výtvarným umelcom, sa mu to podarilo v plnej miere. Aj Bazila sprevádzal na prijímacie skúšky na Akadémiu výtvarných umení do Prahy, keďže bol rovnako presvedčený o jeho talente. Skúšky síce absolvoval úspešne, nástup na štúdium mu však znemožnila vážna choroba. Doštudoval teda Hospodársku školu v Prievidzi a svojím osudom nasledoval otca. Tiež sa maľovaniu venoval iba popri svojom civilnom povolaní propagačného výtvarníka. Najskôr v podniku Reštaurácie, neskôr v mestskom osvetovom dome, v Priemstave a napokon na Banských stavbách. O jeho propagačné služby bol veľký záujem. Nezištne nimi pomáhal kultúrnym pracovníkom, ku ktorým mal vždy blízko, aj vo svojom dôchodkovom veku.
Pevné a rovné línie
Nemohli však celkom naplniť jeho umelecké ambície a talent, ktorý v sebe zveľaďoval od detstva. Maľoval predovšetkým domy a krajinu, pričom u neho prevládali pevné, až architektonicky rovné línie, ktoré predznačili jeho realistický maliarsky štýl.
Námety si zachoval po otcovi a do obdobia veľkých premien starej Prievidze v 60-tych a 70-tych rokoch sám chodil po jej uličkách so skicárom v ruke a zaznamenával jej autentické zákutia i celostné pohľady na mesto. Neskôr sa k nim neustále vracal. V jeho obrazoch ožívajú rôzne podoby prievidzského námestia. Vynára sa napríklad slnkom zaliata Zlatá (dnes Moyzesova) ulička, ktorá niesla meno po troch zlatníkoch, hodinároch, ktorí v nej sídlili. Na obrazoch je aj Dlhá ulica s jej radmi remeselníckych domčekov, Drevený rínok ako miesto, kde sa ozývali hlasy trhovníkov ponúkajúcich všakovaký tovar či Sihoť, ktorej dominoval historicky známy pivovar.
Autorova vizuálna pamäť bola natoľko presná a pocitová zároveň, že ani po rokoch nedokázal namiešať inú farbu fasády, či vyjadriť jej povrchovú štruktúru inak, ako ju vnímal pred rokmi.
Osobitné spomienky ho viazali k rodnej Ružovej a bývalej Mlynskej ulici, ktorá sa tiahla od južnej strany námestia až po Sihoť. Lemovali ju obchodíky mäsiara Hlinku, obuvníka Andrisa a krajčíra Zimániho. Výtvarne veľmi rád spodoboval aj kedysi samostatné dedinské časti Piesky či Necpaly. Rád spomínal na obdobie, keď tam ešte žili gazdovia obrábajúci role ťažnými štajerskými koňmi.
Nedokončené obrazy
Bazil Vestenický mal vždy rozrobených viacero obrazov, pretože postupoval systematicky. Kým časť obrazov namaľovaných v hrubých rysoch schla, maľoval ďalšie s kontúrami konkrétnych ulíc a domov, až došiel k detailom. Dokončenie diela bolo vždy malým sviatkom. Nielen pre autora, ale aj záujemcu o jeho obraz, ktorý v ňom hľadal krásu farieb a tvarov a cez známe a blízke miesta aj spomienky na svoje detstvo, mladosť, svojich predkov.
Množstvo rozpracovaných obrazov, ktoré zostali po Bazilovi Vestenickom, svedčí o tom, že ho najskôr choroba a po nej smrť v novembri tohto roka naozaj zaskočili. Mal ešte veľa zámerov, na ktoré sa sústredil a ktoré chcel dokončiť. Život si delil na určité etapy a udalosti, na ktoré sa pripravoval a chcel ich prežiť a osláviť so svojimi priateľmi. Takouto udalosťou iste mala byť výstava po dovŕšení jeho životného jubilea v budúcom roku. Okrem niekoľkých nedokončených zanechal po sebe stovky dovŕšených diel, v ktorých je zhmotnená jeho láska k Prievidzi, k prírode, oblohe, atmosfére zašlých čias i neustále sa meniacej súčasnosti.
Autor: Amália Lomnická
