BOJNICE. Diváci ho poznajú ako sympatického lekára z Ordinácie v ružovej záhrade, ale aj ako svojrázneho doktora Ludskeho. Najnovšie ho môžu vidieť v novom sitkome Hoď svišťom, alebo môžu spoznať jeho hlas z dabingu. Jeho domovskou scénou je Slovenské národné divadlo, kam ho prijali hneď po štúdiu. Spolu s kolegami Vladimírom Kobielskym a Braňom Bystrianskym cestuje po Slovensku s komédiou Rozhodcovia, ktorú odohrali nedávno v Bojniciach. Herec TOMÁŠ MAŠTALÍR.
Ako sa vám hralo v Bojniciach?
- Výborne. Mali sme pocit, že sme mali prajné publikum, že sa ľudia chceli na to predstavenie pozerať a zabaviť sa.
Kde sa vám hrá lepšie? Doma v Bratislave alebo na zájazdoch?
– To je ťažko povedať, lebo to záleží od sály, aké je javisko, aký je kontakt s divákmi, či sú ďaleko, ako prídu naladení. Vždy sa snažíme, aby to dobre dopadlo, ale predstavenie je živý organizmus.
Prečo tak záleží na sále a javisku?
- Je to totižto iné, ak je scéna vyrobená presne na scénu národného divadla a na zájazde je pôdorys divadla iný. Pretože potom aj kulisy sa rozložia trochu inak, čiže sa scéna zmení, a to človeka zneistí. Pri Rozhodcoch však máme len pár lavičiek, takže je to jednoduchšie.
Čo je ešte dôležité, aby sa vám dobre hralo?
- Predstavenie sa nám hrá tak dobre, ako dobre sa nám podarí nadviazať kontakt s publikom.
V Bojniciach to vyzeralo, že kontakt bol dobrý, dokonca vznikli aj nechcené gagy na javisku.
- Áno, zabávali sme sa aj my. Hralo sa nám tam dobre.
Bolo herectvo vaším detským snom?
- Odjakživa, čo si pamätám, som chcel byť hercom. Mojím detským snom však bolo aj to, že by som bol automobilovým alebo motocyklovým pretekárom. Ale nebol až taký vážny, že by som sa ho úplne držal.
Asi ste šťastný človek, keď ste nakoniec hercom.
- Robím prácu, ktorú som vždy chcel robiť. Som rád, že mám prácu, ktorá je zároveň mojím koníčkom. Preto mi ani veľmi nechýba nejaké hobby. Do práce sa teším a robím niečo, do čoho sa nemusím nútiť.
Hneď po štúdiu herectva vás prijali do Slovenského národného divadla v Bratislave. Ako sa vám to podarilo?
- Človek má istým spôsobom vytýčenú cestu, niečo by chcel dosiahnuť. Nemusí to byť cieľ. Ale keď je niekoho ambíciou byť najlepší vo svojom odbore a robí pre to dosť, tak vynaložená energia sa vždy nejakým spôsobom vráti.
Čiže ste sa snažili už počas štúdia, aby ste sa dostali do národného?
- Vedel som, že to ako využijem čas v škole, sa odzrkadlí v ponukách, ktoré prídu po štúdiu. Bolo veľmi dobré, že aj režiséri, ktorí boli v národnom divadle, boli zároveň profesormi na vysokej škole múzických umení, to znamená, že videli našu celoštudijnú prácu. A po skončení školy, keď riaditeľ národného divadla videl, že režiséri chcú s nami spolupracovať, tak nás prijal.
Kde sa ako herec cítite lepšie? Na javisku alebo pred kamerou?
- Ťažko povedať, vždy je dôležité, čo hrám. Keď hrám pred kamerou a nie je to až tak kvalitné, tak sa to nedá porovnať s dobrou hrou na javisku. Ale ani divadlo nie je super, ak sa nerobí až taký kvalitný titul.
Čiže nič neuprednostňujete?
- Pre mňa je najdôležitejšie divadlo. Pretože to, čo som dokázal využiť mimo javiska, som získal v divadle. Pre herca je javisko dôležité.
Podľa čoho si vyberáte role?
- To je vždy podmienené tomu okamihu, kedy tá rola prichádza. Je to zhoda všetkých možných okolností. Dôležitý je príbeh. Niekedy zase príde ponuka z vôd, v ktorých ste ešte v televízii pred kamerou neplávali a je to istým spôsobom výzva.
Sitkom Hoď svišťom je na Slovensku niečo nové. Myslíte si, že to môže byť problém?
- Vo svojej práci som sa viackrát stretol s tým, že to, čo nemá nejaké vychodené drážky, je veľmi ťažko a opatrne prijímané. Nikto nejde do nového projektu s tým, že by chcel niečo pokaziť, vždy je tam ambícia spraviť niečo dobré, možno iné. Hoď svišťom chce byť niečo iné.
Je problém slovenského diváka, že nechce prijímať nové veci?
- Nemyslím si, že má nejaký problém. Na Slovensku sa proste nové veci vždy udomácňujú ťažšie, ale nie je to problém.
Čím to je?
- Povahou národa. Takí proste sme. Je aj vecou televízií, koľko priestoru ponúknu príprave takéhoto nového projektu. Ale zase sú limitované malým slovenským trhom. Je nás len päť miliónov. Predajaschopnosť jednotlivých projektov je preto veľmi ošemetná, práve pre malosť nášho národa.
Počas predstavenia v Bojniciach vás a vašich kolegov diváci fotili. To asi veľmi nenasvedčuje o kultúrnosti Slovákov.
- To nemusí byť o kultúrnosti či nekultúrnosti. Veľakrát nám chýba elementárna slušnosť. Nejaký rešpekt. Ale to je v nás, našom národe, vyrastáme v tom. Rovnaké to je aj v národnom divadle. Vyhlási sa, že je zakázané nahrávať a fotiť a bežne vidíme, že si ľudia fotia a natáčajú na kamery. Neviem, ako by som to nazval. Či je to nekultúrnosť alebo neslušnosť, chýbajúci rešpekt.
Takéto správanie asi nie je fér voči hercom na javisku, ktorí sa snažia odohrať predstavenie čo najlepšie.
- Nielen voči nim. Proste ľudí o niečo požiadate a napriek tomu to robia inak. Ale to je aj v múzeách, kdekoľvek. Veľmi sa vytráca slušnosť a rešpektovanie druhých alebo to, že by sme si niečo alebo niekoho vážili.
