Remeslo, ktoré v minulosti na Slovensku prekvitalo a pred desiatkami rokov takmer úplne zaniklo, má na hornej Nitre nových nadšencov.
TUŽINA. Ak v minulých storočiach Slováci v niečom vynikali vo svete, tak to bolo určite drotárstvo. Naši drotári boli známi nielen v blízkych Čechách, ale aj v ďalekej Amerike.
Pokrok sa ale zastaviť nedá a moderné technológie význam tohto remesla výrazne oslabili. Dnes sa mu venujú predovšetkým umelci.
Dôležitá je sila
V okolí Nitrianskeho Pravna sa našlo šesť nadšencov, ktorým v posledných mesiacoch učaroval drôt. Zaujímavé je, že v tomto chlapskom remesle, pri ktorom je potrebná sila, sa našli aj tri ženy.
„Robila som vo Vyšehradnom poštárku. Keďže milujem ručné práce, vždy som sa rada zastavila v tunajšom kultúrnom dome, kde sa konali pre deti rôzne tvorivé dielne. Sama som sa prihlásila do kurzu pre dospelých, v ktorom sme pracovali s hlinou, tkali koberce alebo vytvárali pravňanskú výšivku. Cez zimu sme k nám pozvali majstra drotára, aby nás zasvätil do svojej práce,“ priblížila drotárske začiatky Ingrid Zavacká z Tužiny.
Malá skupinka nadšencov sa naučila základné techniky práce s drôtom a začala vytvárať rôzne úžitkové predmety. Od vešiakov, cez misky až po pasce na myši.
K ich základnému vybaveniu okrem oceľového drôtu patria kliešte, kladivo, nákova a rôzne ihlice alebo trubky, na ktoré sa namotáva drôt.
Z drôtu sa dá vytvoriť všeličo. FOTO: MAK
„Samotný postup nie je zložitý. Drôt natočím na nejakú paličku, stiahnem ho a na nákove kladivom sklepem. Takýto pás drôtu dávam do tvaru aký potrebujem. Mimoriadne dôležitá je pri tom sila. Preto sa drotárstvu venovali kedysi iba muži,“ pripomenula Zavacká.
Hotové predmety sa podľa drotárky v minulosti „vyžihovali“, to znamená, že sa natreli olejom, vložili na niekoľko minút do ohňa a nakoniec opäť natreli olejom. Takto boli odolné voči vonkajším vplyvom a vôbec nehrdzaveli.
Chcú sa zdokonaľovať
Ingrid Zavackej trvá vytvorenie malej misky z drôtu dve až tri hodiny, väčšiu tvorí aj šesť hodín.
„Dôležitá je trpezlivosť a mne nechýba. Bez nej by som nič neurobila, pretože postupovať treba pomaly, opatrne a zanedbať nemožno ani najmenšie detaily,“ zdôraznila Zavacká.
V kurze mala aj dve kamarátky, Zdenku Slobodovú a Máriu Hlockú, ktorá sa vyznala: „Teší ma, keď si niečo môžem vyrobiť sama. Fascinuje ma, čo všetko dokázali naši predkovia. Niečo z toho som sa chcela aj ja naučiť. Práca s drôtom je fantastická.“
Nielen pre tieto tri ženy, ale aj ich troch mužských kolegov bolo dôležité, že sa učili v tíme.
„Výborne sme sa zabavili, navzájom sme si pomáhali a povzbudzovali sa. Pri individuálnom učení by nám to chýbalo,“ povedala Zavacká.
Nedávno vyučení drotári by sa chceli v tomto remesle v budúcnosti zdokonaliť a naučiť sa aj ďalšie techniky. Sú záchrancami drotárstva na hornej Nitre, pretože v regióne sa mu už takmer nikto nevenuje.
„Sami by sme to nedokázali nebyť občianskeho združenia Vyšehrad a Rastislava Haronika, ktorý je jeho dušou. Vďaka nemu sme oživili nielen drotárstvo, ale napríklad aj paličkovanie,“ dodala Zavacká.
DROTÁRSTVO NA HORNEJ NITRE
Pôvodnou oblasťou vzniku drotárstva, vandrovného remesla, bolo okolie Trenčína a Kysúc, odkiaľ muži odchádzali už v 18. storočí za prácou do železných hút v Čechách v Sliezsku. Zoznámenie s drôtom a jeho vlastnosťami využili vo svojom domácom prostredí. Podľa štatistík sa počet drotárskych obcí na severozápadnom Slovensku koncom 19. storočia odhaduje až na 150. Počet drotárov kolísal a uvádza sa ich okolo 1000, ale v niektorom období počet dosiahol až desaťnásobok. Po prvej svetovej vojne remeslo začalo upadať a ani založenie družstva Svetom, nedokázalo zánik zastaviť. Družstvo prestalo pôsobiť v roku 1926.
Remeselne zdatní drotári prichádzali aj na hornú Nitru, obchádzali dediny a v niektorých sa zdržali dlhšie, ba dokonca v domácnostiach aj prespávali. Dokázali opraviť hrnčiarsky riad (tzv. haftovanie - do otvoru v hrnčiarskom výrobku prevliekli drôt, aby sa tanier alebo miska dala zavesiť) alebo drôtovaním – opletali riad (hrnce, mliečniky, misy, formy na bábovky a iné) drôtenou sieťkou. Po uplatnení plechového riadu v domácnostiach si drotári pribrali aj látanie poškodeného riadu pomocou malých plieškov alebo cínovaním. Ako náradie im vystačilo kladivko, kliešte a šidlo a po rozšírení ponuky pribudli špeciálne druhy, ale aj pomôcky ako plech, salmiak, cín, kyselina soľná.
Drotári predávali aj výrobky – lyžičníky, podložky pod žehličky, vešiaky na kľúče v tvare srdiečok, ale tiež košíčky rozmanitých tvarov a veľkostí, šparáky do fajok, pasce na myši a ďalšie.
Drotári bývali aj vynikajúcimi rozprávačmi a nositeľmi nových poznatkov a šíriteľmi zvestí.
I keď hornú Nitru nemožno považovať za drotársku oblasť, nepochybne sa v každej dedine našlo niekoľko jedincov, ktorí dokázali zručne pracovať s drôtom a ich výsledok mohol konkurovať aj skúsenému drotárovi.
Dokladom remeselnej zručnosti a fortieľu sú aj zbierkové predmety v Hornonitrianskom múzeu v Prievidzi, medzi ktorými sa nachádza aj desiatka výrobkov z drôtu a vo fonde keramiky nechýbajú odrôtované hrnce, misy a bábovnice.
S drôtom pracoval aj majster ľudovoumeleckej výroby pán Anton Oboňa z Lazian, ktorý popri základných drotárskych výrobkoch dokázal zhotoviť aj zaujímavé šperky.
IVETA GÉCZYOVÁ
