PRIEVIDZA. O hodoch, teda slávnosti spojenej s hostinou, rozprávajú viaceré staroslovanské legendy a poznatky o nich prinášajú aj písomné pramene od 14. storočia. Tie pôvodné sa konali po skončení žatvy a neskôr sa spájali s vysviackou kostola alebo s dňom jeho patróna. Často sa dbalo, aby termíny konania hodov pokryli celý rok. Snaha Jozefa II. v roku 1786 o zjednotenie termínu hodov na nedeľu po sv. Havlovi (16. októbra) nebola rešpektovaná a v mnohých dedinách sa slávili hody dvojaké: patrónne aj cisárske.
Na hornej Nitre je viac ako päťdesiat obcí a miest. Väčšina z nich slávi hody až v druhej polovici roka. Na sv. Jakuba sú hody v Dolných Vesteniciach, na sv. Helenu v Nedožeroch-Brezanoch, na sv. Štefana, uhorského kráľa v Bystričanoch, na sv. Katarínu v Handlovej. Ale nájdu sa aj výnimky. V Necpaloch nad Nitrou, ktoré sú už dnes súčasťou Prievidze, mali hody na výročie vysvätenia kaplnky, čo je tretia nedeľa po Veľkej noci.
Koruna za uhorku
V Prievidzi sa hody slávili a vďaka viacerým rodákom aj naďalej slávia na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, patrónky kostola na Mariánskom vŕšku. V minulosti sa v meste konával jarmok a na prievidzskú púť prichádzali hostia zo širšieho okolia.
Slávnostnú omšu v cintorínskom kostole celebroval vždy niekto z významných cirkevných hodnostárov. Po skončení omše pozývali Prievidžania príbuzných a známych na obed, na ktorom nechýbala polievka z mäsa, ale aj pečená sliepka či kohút a viacero druhov koláčikov.
Ale pútnikov i domácich lákala aj ponuka „šiatrov“ postavených na námestí. V jednom mali drobnosti na ozdobu, v inom prepotrebné veci do domácnosti, v ďalšom hračky pre deti a vôni medovníkov od Ertla zdobených marcipánom málokto odolal.
Podľa článkov uverejnených v periodiku Náš kraj v tridsiatych rokoch 20. storočia „šteklivá bola vôňa pečených kusov bravčoviny, huriek a klobások.“ Tie pripravovali babky na pekáčoch nad nádobou s rozžeraveným uhlím.
Veľkou raritou prievidzskej púte boli dyne a kvasené „uharky“. Vedrá, sklené zaváracie poháre, hlináčky a kamenáčky, to všetko bolo plné uhoriek a tie s výraznou arómou okorenenou kôprom voňali široko-ďaleko. Podnikavé babky vraj za uhorku vo vynikajúcom na rýchlo vykvasenom náleve pýtali „celý šesták“ a v iných časoch vraj až celú korunu. Dnes sa síce stratila táto delikatesa z ponuky trhovníkov, ale viacerí gurmáni ju robia hneď po dozretí prvých uhoriek.
Tanec na záver
Hodové slávnosti na dedinách trvali v minulosti aj niekoľko dní. Pred domami sa stavali stuhami ozdobené stromčeky a niekde sa volili predstavitelia mládeže. Po dopoludňajšej omši nasledoval obed, teda hostina s viacerými chodmi jedla. Nechýbala mäsová polievka s rezancami, varená či pečená hydina alebo iné druhy mäsitých jedál, sladké kysnuté koláče, víno i domáca pálenka. Cezpoľní hostia navečer odchádzali domov a zostávala iba mládež. Hody završovala večerná zábava s tancom, pri ktorej mladí ľudia nadväzovali nové vzťahy.
Dnes sa povedomie tradičných hodov stráca a hody sú najmä príležitosťou na stretnutie rodiny a známych. Domov prichádzajú deti, pozývajú sa príbuzní a neraz je to aj možnosť na dôležité rozhodnutia. Na sviatočnom stole nechýbajú slávnostnejšie druhy jedál, ako pečené druhy hydiny, a najmä niekoľko druhov zákuskov s tradičnými biaľošami a nápojmi.
Recept na kvasené uhorky
Na dno veľkého pohára vložíme kôprovú vňať a zo dva viničné listy. Niektorí navyše prikladajú aj slivkové listy, chren či čierne korenie. Pridáme usušený väčší konček čierneho chleba. Postupne naukladáme až po vrch uhorky, ktoré vopred stredom nakríž narežeme. Zalejeme letnou osolenou vodou. Dáme jej toľko, ako je polovica objemu pohára a na jeden liter vody treba kopcovitú lyžicu soli. Pohár prikryjeme handričkou a na teplom mieste necháme kvasiť dva až tri dni. Výborne chutí s chlebom s masťou alebo ako príloha k inému jedlu.
Autor: Iveta Géczyová
