PRIEVIDZA. Všetky štyri hornonitrianske mestá a väčšina dedín okresu patria v rámci rímskokatolíckej cirkvi pod Banskobystrickú diecézu, ktorá zostala bez svojho biskupa. Rudolf Baláž náhle zomrel vo svojom sídle na embóliu vo veku nedožitých 71 rokov.
S biskupom Balážom sa stretlo množstvo Hornonitranov, ktorí za posledných vyše dvadsať rokov prijali sviatosť birmovania. Vždy ju totiž udeľuje biskup.
Baláž však na hornú Nitru prichádzal aj pri iných príležitostiach. Vysvätil viacero novopostavených alebo opravených kostolov, kaplniek a ďalších cirkevných stavieb. Nechýbal ani na púťach, ktoré sa konajú v prievidzskom alebo bojnickom dekanáte.
Pred dvomi rokmi odslúžil v Handlovej zádušnú omšu za dvadsiatich baníkov, ktorí zahynuli v bani. Prvú nedeľu po tragédii dokonca vyhlásil za deň modlitieb a duchovnej podpory za rodinných príslušníkov a obete banského nešťastia.
Od 27. júla, keď biskup zomrel, sú aj na hornej Nitre na kostolo čierne zástavy a denne štyrikrát zvonia zvony
Rudolfa Baláža pochovajú túto stredu v jeho rodnej obci Nevoľné.
Prievidzský dekan Martin Dado spomína na Rudolfa Baláža
Biskup Rudolf Baláž mi bol blízky z viacerých strán. V prvom rade bol môj svätiteľ. On ma prijal do kňazského seminára, kde som šesť rokov študoval a prešiel kňazskou formáciou. Z jeho rúk som prijal sviatosť kňazstva, a tak, ako každý kňaz, aj ja som bytostne spojený s biskupom. Moc, ktorou môžem odpúšťať hriech v spovednici, premieňať chlieb a víno na telo a krv Krista, všetko čo kňaz robí má sprostredkované cez povolanie a súhlas biskupa.
Ale s otcom biskupom ma spájali aj iné okolnosti. Ako kaplán pôsobil v mojom rodisku a svojou prácou, zápalom a záujmom pritiahol veľa ľudí, najmä mladých, preto sa stal nepohodlným pre vtedajší režim. Vždy, keď sme sa stretli, nezabudol pozdraviť môjho otca, ktorého si pamätal veľmi dobre ešte z kaplánskych čias.
Bol to muž viery, pevných zásad a modlitby. Nebál sa postaviť na odpor mocným, ak šliapali po ľudských právach. Komunisti ho preto prenasledovali, vzali mu kňazský súhlas. V čase mečarizmu sa nebál postaviť proti tým, ktorí páchali neprávosti, preto sa ho pokúsili diskreditovať.
To, čo som veľmi obdivoval, bol jeho záujem o ľudí. Mal čas a priestor pre mladých i starých. Zvlášť sa zaujímal o trpiacich a umierajúcich. Najviditeľnejším svedectvom tohto záujmu je Hospic Božieho milosrdenstva v Banskej Bystrici aj najmodernejší mamograf v zdravotníckom centre Dom Moyzes.
Určite si ho budem pamätať ako biskupa, ktorý žil veľmi skromne. Nemal žiadny majetok, svoju výplatu rozdal v priebehu pár dní núdznym.
V Prievidzi bol naposledy pred letnými prázdninami. Keď mohol, navštevoval kňazov. V prípade nejakého problému prišiel osobne. Pri každom stretnutí sa pýtal ako sa mám, čo je nové v dekanáte a vo farnosti. Nechcel počuť frázy, ale pýtal sa vždy na konkrétne veci. Myslím si, že to bol jeden z najväčších biskupov v dejinách našej diecézy.
