PRIEVIDZA. Nedávno sa zišli v galérii Ars Preuge v Prievidzi priaznivci fotografie a filmu, aby sa stretli s Andrejom Bánom. V rozhovore prezradil viac o svojej práci, záľubách a voľnom čase.
Čo ste do Prievidze priniesli ľudom, ktorí sa na vás prišli pozrieť?
- Priniesol som fotografie najmä z Bosny, ale aj z Kosova. Nedávno bol totižto v Srbsku zadržaný generál Ratko Mladič a teraz je to veľká téma. A potom som priniesol film Plač z hrobu, ktorý som na konci diskusie premietol.
Aké sú hlavné myšlienky vašich fotografií?
- Svojimi fotografiami sa snažím zachytiť príbehy obyčajných ľudí, ktorí sa vyrovnávajú s tými udalosťami, čo zažili. Málokedy fotím samotné vojnové udalosti. Mňa zaujíma jednotlivec, a preto zachytávam ľudí z rôznych strán.
Kde ste boli naposledy fotiť?
- Bol som v Bosne a predtým v Arménsku. Ešte predtým som bol v Japonsku po tsunami.
Prezradíte, kam sa chystáte najbližšie?
- Opäť by som chcel ísť na Balkán, ale tentoraz do Grécka. Veľa sa o ňom hovorí v súvislosti s ich ekonomikou. Rád by som tam išiel s priateľom autom, cestovali by sme cez Srbsko, Macedónsko a Albánsko.
Ste vyťažený človek, veľa cestujete. Akým spôsobom oddychujete?
- Ja neviem oddychovať. Pretože keď nič nerobím, tak mám výčitky ako správny workoholik. (smiech)
Nie je to únavné?
- Priznám sa, že sa teraz cítim vyčerpaný. Ale keď už si nájdem čas na oddych, tak ležím, čítam knihy. Alebo chodím do lesa, ale nevenujem sa žiadnemu športu. Cestovať tiež necestujem, toho mám dosť v rámci práce.
Zbierate na svojich cestách nejaké suveníry?
- To nie. Nosím si iba spomienky, fotografie a príbehy ľudí.
Okrem fotenia a cestovania sa venujete aj aktivitám ako je filmový festival Jeden svet a predsedáte združeniu Človek v ohrození. Ako sa to dá všetko stíhať?
- Neviem. (smiech) Ale keď už to stíhať nebudem, tak musím niečo takzvane odrezať.
Nebude vám to chýbať?
- To neviem odhadnúť, lebo som to ešte nezažil. Vždy som bol hyperaktívny.
Pamätáte si na záber, ktorý vás motivoval, aby ste sa venovali foteniu profesionálne?
- Asi to bol cyklus fotografií náboženských pútí, ktoré som robil na Slovensku v rokoch 1991 a 1992, išlo o čiernobiele fotky. To som robil na moju vnútornú zákazku, nikto mi to nekázal.
A čo prvá cesta, kde ste fotili?
- To bolo ešte za socializmu, v roku 1989, keď bola u nás revolúcia. Vtedy bola aj v Rumunsku, ale na rozdiel od našej bola krvavá. Tam som prvýkrát videl masové hroby ľudí, vojakov so samopalmi a podobne.
Čo považujete za svoje najsilnejšie obdobie čo sa fotografovania týka?
- Desať rokov, medzi rokmi 1992 až 2002. Vtedy som najskôr pracoval pre český časopis Mladý svět a potom pre Reflex.
Viete si predstaviť, žeby ste sa živili niečím iným?
- Nie, pretože fotografovanie ma napĺňa.
