PRIEVIDZA. Barbora Fabiánová sa prvýkrát zúčastnila na charitatívnom podujatí, ktoré sa konalo na minigolfovom ihrisku v Prievidzi za účelom podporiť onkologicky chorých pacientov. Našla si čas a odpovedala nám na otázky spojené s jej ďalším účinkovaním v basketbalovom svete, ale aj o dovolenkových plánoch.
Momentálne hrávate v zahraničí. Ako dopadol váš tím?
- V Taliansku som teraz odohrala druhý rok a s tímom CUS Sandalia Cagliari sme sa prebojovali až do finále, v ktorom sme prehrali. Vzhľadom na to, že tím bol postavený tak, aby sa vôbec do play-off dostal, tak to bol neuveriteľný úspech.
Plánujete zotrvať v tomto tíme, alebo ste dostali aj iné ponuky?
- Keďže klub posilnil káder hlavne na postoch, ktoré sme mali oslabené, rozhodla som sa podpísať s nimi zmluvu aj na ďalšiu sezónu. Som rada, že došlo k spoločnej dohode. Myslím si, že na budúci rok máme na to, aby sme ligu vyhrali. Pre mňa to bolo prvé finále, ktoré som prehrala, prvá strieborná medaila a jedna z najlepších sezón.
V Taliansku je liga určite náročnejšia. Máte sa v čom zdokonaľovať oproti svojim spoluhráčkam?
- Tým, že hrám v Taliansku na poste legionárky, musím byť o dve triedy lepšia od domácich hráčok. Je tam istý tlak, ale zvykla som si. Vždy je čo zdokonaľovať.
V čom vidíte rozdiely v basketbale na Slovensku a v Taliansku?
- Zápasy v Taliansku prežívajú hráčky oveľa intenzívnejšie. Je to podmienené aj návštevnosťou. Na zápasy chodí veľa fanúšikov, žijú basketbalom. Je to basketbalový národ. Keď som hrávala za Ružomberok, aj tam chodilo dosť ľudí, ale teraz už nemajú zápasy takú atmosféru. Je oveľa krajšie hrať zápas pred plnou kulisou.
Ako vás prijali v Taliansku?
- Prvý rok som hrávala v Toskánsku, kde sme s tímom vyhrali ligu. Urobila som si dobré meno.
Kedy vám začínajú prípravy na basketbalovú sezónu?
- Kondičnú prípravu začíname po 20. auguste.
Poznáte hrozivú situáciu basketbalu na Slovensku?
- Takúto situáciu si v basketbale ešte nepamätám. Najprv z reprezentácie odišla americká hráčka, teraz najlepšia slovenská trénerka Natália Hejková. Hráčky nechcú reprezentovať Slovensko. Dúfam, že sa to čoskoro zmení. Sledovala som basketbalové zápasy prievidzských mužov. Viem, že menili kvantum hráčov a trénerov, a aj preto dopadli tak ako dopadli.
Nerozmýšľali ste nad návratom do Prievidze?
- Pokiaľ by boli lepšie podmienky, rada by som hrala doma. Ale situácia je taká, aká je. Všetci, ktorí niečo vedia odchádzajú do zahraničia, pretože sú tam lepšie ohodnotení.
Stíhate sa popri basketbale venovať aj svojim záľubám?
- Po dvojfázových tréningoch som taká unavená, že sa to dá ťažko. Ale našli sme opusteného psíka, ktorého sme si vzali domov a staráme sa o neho. Chodíme s ním na prechádzky.
Chystáte sa niekam na dovolenku?
- Momentálne využívam čas na oddych a regeneráciu doma u rodičov, ale chystáme sa s priateľom do Chorvátska.
Máte nejakú predstavu, čo by ste chceli robiť po ukončení basketbalovej kariéry?
- Vyštudovala som školu v Amerike, ale aj na Slovensku a chystám sa urobiť ešte doktorát zo psychológie. Rada by som sa venovala psychológii v športe. Hoci na Slovensku oproti iným krajinám sa tomu ešte neprikladá taký dôraz. Tam má každý dobrý tím a reprezentácia svojho psychológa, ktorý ich pripravuje na ťažké zápasy.
Autor: Patrícia Steinhűblová
