PRIEVIDZA. Katarína Lacková má 56 rokov a je takmer nevidiaca. Jej manžel Július nevidí vôbec, má 65 rokov a je na starobnom dôchodku. Nežije sa im ľahko. Každé euro aj dvakrát otočia, kým rozhodnú, čo ním zaplatia.
Pani Katarína by síce mohla ešte pracovať, s jej hendikepom si však nedokáže nájsť zamestnanie. Odhodlala sa na odvážny krok a otvorila si živnosť. Manžel jej pomáha.
Takmer bez kapitálu
Lackovci majú dielňu v kuchyni. Sedia pri stole a vyrábajú metly z ciroku a umelých vlákien.
„Práca to nie je zložitá. Zasvätil nás do nej náš kamarát z Bojníc, ktorý je tiež nevidiaci a metly vyrábal dvadsaťtri rokov. Nie sme takí šikovní ako on, ale zo dňa na deň sa zlepšujeme,“ pochválil sa pán Július.
Pracujú len rukami, s drobným náradím a ku konečnej úprave metiel majú stroj na orezávanie. Július hovorí, že je len ručný. „Potrebovali by sme však elektrický, nemáme naň ale peniaze. Pre nás je to drahé.“
Podnikajú len krátko, začínali takmer bez kapitálu. Oceňujú, že pri otváraní živnosti im pomohli pracovníci na úradoch.
„Pochopenie sme našli aj u dodávateľov materiálov. Počkali, kým sme urobili prvé metly a získali za ne peniaze, aby sme im mohli zaplatiť. Je to zložité,“ povzdychla si pani Katarína.
Lackovci si sami našli troch odberateľov, potrebovali by aj ďalších. Metiel vyrábajú dosť, len ich nemá kto predávať.
Pracovná terapia
„Nepustili sme sa do podnikania preto, aby sme boli bohatí. Chceme len slušne žiť,“ zdôraznil Július a dodal: „Nikdy sme sa nebáli roboty, naopak, pre nás je aj terapiou, aby sme len nesedeli so založenými rukami. Nie sme už najmladší, predsa chceme byť užitoční a zarobiť si sami na seba.“
Odhodlanie nevidiacim manželom nechýba, napriek tomu, že pri podnikaní sa stretávajú s mnohými prekážkami.
„V živote sme však už prekonali aj zložitejšie problémy. Veríme, že s pomocou dobrých ľudí sa nám to podarí aj teraz,“ dodal Július.
