NOVÁKY. Históriu športu nášho regiónu nepíšu iba tí najúspešnejší zlatými, striebornými či bronzovými písmenami. Za ich úspechmi vždy stojí množstvo ,, bezmenných ", športu oddaných zanietencov, bez ktorých by nevyrastali nové generácie nádejných športovcov, či priamo reprezentantov Slovenska. Dominik Hutta, 73–ročný Nováčan, funkcionár, hospodár, tréner a ešte stále aktívny tenista Tenisového klubu NCHZ Nováky, je toho skvelým príkladom. Veď každý, kto aspoň trochu pozná pomery v nováckom športe a tenise, vie, že bez jeho zlatých ručičiek a usilovnosti by sa nemohla rozbehnúť ani jedna tenisová sezóna v Novákoch. Skrátka, Dominik Hutta a tri tenisové dvorce v blízkosti Národného centra vodného póla v Novákoch sú jedno telo a jedna duša. Dominika Huttu sme požiadali o rozhovor.
Ste nestorom nováckeho tenisu. Povedzte nám niečo o jeho začiatkoch.
- Tie poznám iba sprostredkovane. Do Novák som sa priženil, keď sa tu tenis už dávno hrával. Veď jeho história siaha až do roku 1946. Spočiatku bol športom vyšších vrstiev, inteligencie. Až postupne sa stal obľúbeným nielen u lekárov či inžinierov. V našej kronike sa spomína prvý turnaj už z roku 1948.
Je o vás známe, že ste boli aj šikovným futbalistom.
- S futbalom som začínal ešte v rodnom Borskom Mikuláši. Podarilo sa mi vypracovať sa až do dorasteneckej reprezentácie Slovenska. Dodnes mám v živej pamäti zápas proti Maďarsku v Hradci Králové, ktorý sme vyhrali 2:0. V 60–tych rokoch som odohral niekoľko sezón aj za Nováky. Futbalovú kariéru mi ukončilo až zranenie v roku 1968. Vtedy mi ani nenapadlo, že onedlho spojím svoj život okrem manželky aj s tenisom.
Prečo ste prešli práve k tenisu?
- Tenisové dvorce sme mali neďaleko obytného domu, tento šport si ma rýchlo získal. Najskôr som robil hospodára, na raketu som si privykal neskôr.
Môžete sa pochváliť tenisovými úspechmi?
- Na začiatku 80–tych rokov sa mi darilo najviac. Nebol som, samozrejme, žiadnou známou hviezdou, ale aj popredné priečky v rámci bývalého Stredoslovenského kraja nie sú na zahodenie. Mal som už po štyridsiatke, dopredu sa drali mladí.
V Novákoch vraj začínal s tenisom aj Ladislav Mečíŕ, otec nášho známeho bývalého reprezentanta Miloša Mečíŕa. Stretli ste tu aj nejakú inú známu osobnosť?
- Kým Ladislav Mečíŕ pracoval v chemických závodoch, hrával u nás tenis, neskôr sem začal vodiť aj malého Miloša. Pamätám si, že to bol už vtedy šikovný chlapec. Svoje tenisové schopnosti potom pod vedením otca rozvíjal už v Prievidzi. A v 70-rokoch sa u nás naháňal za loptičkou aj bývalý úspešný hokejista Jozef Golonka ako účastník celoštátneho tenisového turnaja. Je o ňom známe, že bol aj výborným tenistom.
Štyridsať rokov strávených najmä na tenisových dvorcoch – to musí byť aj množstvo humorných zážitkov spojených s tenisom. Spomeniete si na nejakú veselú historku?
- Hádam nebude až taká humorná ako skôr poučná. Naučila ma, že žiadneho súpera netreba podceňovať a že vždy treba bojovať naplno až do poslednej loptičky. Vybabral so mnou svojho času istý pán doktor, vtedy hráč Ružomberka, proti ktorému sme hrali majstrovský zápas. Poľahky som zvíťazil v prvom sete a zdalo sa, že súper bude pre mňa ľahkým sústom. Milý pán doktor sa však v úvode druhého setu posadil na lavičku a sťažoval sa na ukrutné bolesti v hrudníku. Dokonca si ľahol a zdalo sa, že situácia je naozaj vážna. Lekársku pomoc odmietol s tým, že si poradí aj sám, že je predsa lekár a teda vie, čo má robiť. Bolo mi ho ľúto, hlavou mi blyslo, že ak sa aj postaví na dvorec, musím ho šetriť, aby sa mu, nebodaj, nič nestalo. Asi po polhodine vraj jeho bolesti ustúpili. Súper sa postavil opäť proti mne a akoby zázrakom začal hrať ako z partesu. Druhý set vyhral a nakoniec, než som sa stihol spamätať, aj celý zápas. Nikdy nepodceňujte súpera a buďte vždy v strehu!
Ako vyzerá váš typický deň počas letnej tenisovej sezóny?
- Ja prakticky na dvorcoch žijem. Ani už pomaly neviem, kde mám trvalú adresu. Dbám o ich údržbu, polievam ich, zametám. Popritom trénujem mladších i starších, ak o to prejavia záujem. Alebo si zahrám zápas a verte mi, ešte stále sa aj podstatne mladší súperi natrápia, kým sa im podarí zdolať ma. Ešte stále poznám chuť víťazstva.
Autor: Radoslav Šimurka
