Natočiť kvalitné zábery z prírody nie je jednoduché, najlepšie vznikajú často náhodou.
PRIEVIDZA. Ján Kuchárik sa o prírodu zaujíma už odmalička, vyštudoval Lesnícku školu v Banskej Štiavnici a do lesa chodí pravidelne s kamerou. Natáča filmy o zvieratách, s posledným zaznamenal veľký úspech na Národnom festivale filmov Hubertlov v Leviciach. Tematika filmov bola zameraná na poľovníctvo a ochranu prírody. Získal jedno prvé a jedno druhé miesto a dve zvláštne ceny.
Ako ste sa dostali k výrobe filmov?
- V podstate náhodou. Natočil som prvý film, ale to bolo len tak pre mňa. Zistil som však, že sa páči aj mojim známym, a to bol podnet začať sa tomu venovať seriózne.
Živili ste sa aj niečím iným?
Vtedy som ešte robil vedúceho predajne, zistil som však, že sa nemôžem venovať aj práci aj natáčaniu. Rozhodol som sa, že sa pustím len do filmovania a neľutujem.
Môže sa človek živiť len týmto?
- Áno, ale nemôže to byť tak, že natočí film a myslí si, že najbližšie tri roky nemusí nič robiť. Ak sa chcem týmto živiť, tak musím pripraviť jeden film každý rok. Mám síce aj iné príjmy, ale môžem povedať, že z natáčania sa dá vyžiť.
Je príprava filmu náročná?
- Zaberie to veľa času. Kým natočím dostatok materiálu, tak to trvá pol roka až rok. Na začiatok treba mať hlavne kvalitnú techniku.
Keby som sa vybrala do lesa s obyčajnou kamerou, tak veľmi nepochodím?
- Niečo sa natočiť dá, problémom však je, že zver vychádza z lesa až večer, čiže za nepriaznivých svetelných podmienok. A toto už obyčajná kamera nezvládne. Preto prvá investícia musí byť vysoká, lebo kvalitná kamera nie je zrovna najlacnejšia.
Čo treba okrem kvalitnej techniky?
- Hlavne trpezlivosť. (smiech) Lebo môžete sedieť na posede pripravený celé hodiny a zver nepríde. Naopak, tie najlepšie zábery natočím náhodou, keď to ani nečakám. Tiež treba počítať aj s tým, že na posede býva zima alebo naopak teplo. Ideálne podmienky sú málokedy. A nestačí byť v správny čas na správnom mieste, ale musí tam byť aj správny človek.
Ako správny?
- Aby neurobil zvuk, ktorým zver odplaší. Tiež to musí byť niekto, kto rozumie kompozícii a podobne. Aby napríklad jeleňovi nechýbal kus parožia.
Mali ste to chuť už niekedy vzdať?
- Určite, hlavne keď bola veľká zima. V takých prípadoch si vždy ale spomeniem na to, že som stál na vojne na stráži, nemohol som odísť a vydržal som to. Človek musí byť pre filmovanie zapálený.
Čo nasleduje po natočení materiálu?
- To, čo urobím ja, čiže nahranie filmu, je asi dvadsať percent z celej práce na filme. Potom nasleduje strih, zvuk, napísanie textov aj ich načítanie. To však robia iní ľudia, odborníci v danej veci. Som síce pri týchto krokoch tiež, ale skôr len dohliadam na to, aby konečný výsledok bol taký, ako chcem.
Komu sú vaše filmy určené?
- Nie sú presne zamerané. Robím ich tak, aby si tam niečo svoje našli aj poľovníci, ale aj ľudia, ktorí majú radi prírodu. Sú spracované všeobecným štýlom.
Majú ľudia záujem o takýto druh filmov?
- Myslím si, že áno. Už sú najedení komerčných filmov a zase sa vracajú k takým, ktoré sú z ich prostredia a niečo im povedia. Ale musí to byť niekto, kto má k tomu vzťah, čiže má rád prírodu.
Ale prírodopisných filmov nájdeme predsa v televízii dosť, alebo nie?
- Možno áno, ale problém je to, že u nás je v televízii málo našich zvierat. Nájdete tam nosorožca, slona či žirafu, ale napríklad diviaka málokedy. Čiže takéto niečo na trhu chýba.
O čom je váš posledný film?
- Volá sa V znamení jeleňa a je o jelenej ruji, love jeleňov, ich vábení, ale aj o jeleňoch všeobecne.
Práve s týmto filmom ste zaznamenali veľký úspech v Leviciach. Chystáte sa s ním aj na inú súťaž?
- Rád by som skúsil šťastie aj na medzinárodnom festivale v Bratislave, lebo si myslím, že sa tento film podaril.
Môžete prezradiť, aký film pripravujete najbližšie?
- Chcel by som urobiť taký zostrih poľovníckeho roka, čo sa deje v prírode. Plus by tam bola škola vábenia ostatnej zveri. Poprípade by som na záver zaradil časť o fotografovaní prírody.
