Na hornej Nitre žijú desiatky autistov. O školskú dochádzku sa im stará prievidzská špeciálna škola, keď ju však skončia, musia sa o nich starať už len rodičia.
PRIEVIDZA. Trieda pre autistov je súčasťou špeciálnej základnej školy v Prievidzi od roku 1999. V súčasnosti ju navštevuje deväť detí. Pri niektorých však už označenie dieťa nie je na mieste. Navštevuje ju totiž aj dvadsaťročný mladý muž, ktorý v regióne nemá iné možnosti.
Proti situácii, v ktorej autistov po škole prakticky nič nečaká, sa snažia bojovať ich rodičia, učitelia aj lekári. Zatiaľ neúspešne.
Špeciálna diagnóza
Autisti s mentálnym postihnutím trpia diagnózou, ktorá si po celý život vyžaduje špeciálny prístup. „Vždy budú nad sebou potrebovať ochrannú ruku, nie sú schopní postarať sa sami o seba," vysvetlila riaditeľka špeciálnej školy Anna Beláčková.
Za veľké pozitívum považuje práve vznik triedy pre autistické deti. „Vyžadujú totiž individuálny prístup, učia sa v takzvaných boxoch. To znamená, že každý žiak potrebuje svoj vlastný priestor, pretože podnety z okolia ho môžu rozrušiť," vysvetlila Beláčková.
Z deviatich žiakov je osem chlapcov, u ktorých sa toto ochorenie vyskytuje omnoho častejšia ako u dievčat. Trpia poruchami sociálnej a komunikačnej oblasti a práve na to sa musia učitelia zameriavať. „Vzdelávanie je v ich prípade na poslednom mieste, prvoradá je sociálna komunikácia," vysvetlila riaditeľka, no dodala, že napriek tomu majú autisti rovnaké predmety ako deti na základnej škole. Učivo je ale redukované a preberajú ho pomalšie.
Bojujú za deti
Druhý apríl je svetovým dňom povedomia o autizme. Práve pri tejto príležitosti sa v špeciálnej škole stretli rodičia detí trpiacich touto diagnózou. Ich cieľ je jediný, dosiahnuť pre svoje deti lepší život. Spojili sa preto už aj v občianskom združení Sposa, ktorého členmi sú aj učitelia a niektorí lekári.
Napriek tomu, že podmienky pre autistov sa oproti minulosti zlepšili, stále nedostávajú to, čo by potrebovali. Ako vysvetlila Beláčková, kedysi boli autisti považovaní za nevzdelávateľných, zatvárali ich do liečební, kde ich držali bez toho ,aby sa niečo učili. Prístup k nim sa začal meniť po revolúcii.
Napriek tomu nie je v regióne miesto, kde by sa mohli venovať činnostiam, ktoré by ich uspokojili. „Chýba nám denný stacionár a sociálne zariadenia špeciálne určené pre ľudí s autizmom a podobnými diagnózami," objasnil Atila Mališ z Prievidze, otec 21-ročného Juraja.
Eva Michalíková zo Sebedražia, ktorá má 18-ročného syna Martina trpiaceho autizmom vysvetlila, že byť 24 hodín denne s dieťaťom býva problém. „Čo ak budem musieť ísť k lekárovi? Kde dám syna? Nemôžem ho len tak nechať s cudzím človekom," vysvetlila a doplnila, že autisti sú známi tým, že majú radi známe veci a zaužívané postupy, všetko nové ich ľahko rozruší. Vtedy si môžu ublížiť alebo niečo zničiť.
Paradoxom je, že rodičia môžu dať deti do zariadenia len na štyri hodiny, inak by prišli o opatrovateľský príspevok. Aj to by však považovali za veľkú pomoc. „Dôležité je, aby celé dni nesedeli doma, ale venovali sa nejakej činnosti. Inak sú zo spoločnosti vylúčení nielen autisti, ale aj ľudia z ich okolia, ktorí sa im venujú," povedal Mališ.
Pre ľudí trpiacich autizmom nie sú existujúce sociálne zariadenia vhodné práve pre špecifické potreby. Ich rodičia si uvedomujú, že zaplatiť prevádzku nového nie je lacná záležitosť. „Ale musíme bojovať. A musíme bojovať teraz. Pretože keď zostarneme a nebudeme mať viac síl, naše deti skončia v psychiatrických liečebniach nadopované liekmi," povedala Eva Michalíková.
