Spisovateľ, ktorý nesedí len za svojím stolom a neprodukuje len vysokú kultúru. Jeho knihy sú obľúbené nielen na Slovensku, ale i v Čechách či v Nemecku.
PRIEVIDZA. Aktívne sa zapája do verejného diania na Slovensku. Na pozvanie občianskeho združenia Človek v ohrození, ktoré je organizátorom festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet, sa zúčastnil na ceste do Afganistanu. Vrátil sa zvedavý, koľko Afgancov bežný Slovák v živote stretol, keď ich podľa prieskumov najviac neznáša. MICHAL HVORECKÝ.
Ako si po piatich mesiacoch spomínate na cestu do Afganistanu?
- Bol to mimoriadny zážitok. Dvanásť dní, ktoré ma hlboko zasiahli a ovplyvnili. Spomínam na tú cestu skoro denne a mnohé udalosti si pripomínam fotkami. Verím, že sa mi tam podarí vrátiť.
Aký bol váš prvý dojem z Afganistanu po vystúpení z lietadla?
- Je to veľmi rozmanitá a krásna krajina, no zničená už tridsať rokov trvajúcimi vojnami. Najväčším prekvapením pre mňa boli ľudia. Sú veľmi milí a priateľskí. Nedávno som si v prieskume prečítal, že Česi a Slováci majú najmenej radi Afgancov. Celkom by ma zaujímalo, s koľkými Afgancami sa ľudia, ktorí v tej ankete odpovedali, v živote stretli. Predsudky sú strašná vec.
Ako ste vnímali túto krajinu pred cestou vy?
- Snažil som sa dobre pripraviť, ale samozrejme, z bedekrov či dokumentárnych filmov človek získa len veľmi obmedzenú, či dokonca celkom skreslenú predstavu. Často som sa stretával s tým, aké predsudky majú ľudia vo svete voči strednej a východnej Európe, takže sa snažím nepristupovať tak isto k strednej Ázii. Šiel som tam ako všade inde – s otvorenými očami aj mysľou.
Aký je hlavný zmysel Detskej rozvojovej banky, ktorú ste navštívili v Kábule? Ako funguje?
- Je to banka pre deti z ulice, ktorých v Kábule žije a pracuje asi stotisíc. Žijú z ruky do úst, zarábajú v prepočte asi dolár denne. Predávajú mobilné karty, čistia topánky, umývajú okná na autách, pomáhajú v obchodoch, prenášajú tovar... Ak sa im na účte podarí nasporiť aspoň pár desiatok dolárov, banka im vie poskytnúť výhodný úver na kúpu školských pomôcok alebo teplého oblečenia. Deti totiž často okrádajú zločinci, ale aj vlastní rodičia. Banka deti zároveň motivuje, aby ich nelákal predaj drog, pašovanie alkoholu alebo pornografia. Takto môžu veľmi skromne, ale predsa, začať vlastný život.
Aká je afgánska popkultúra? Existujú medzi mladými Afgancami rovnaké subkultúry ako u nás?
- Subkultúry sú len slabo rozvinuté. Mladí ľudia zápasia s existenčnými problémami a popkultúra si vyžaduje pomerne vyspelú spoločnosť. Zato tam vznikajú rôzne deriváty toho, čo poznáme v západnej kultúre. Napríklad napodobeniny slávnych značiek. Ale skutočne existujú aj prvé rockové kapely, napríklad Kabul Dreams, pomerne obľúbený je aj nový skejťácky park Skateistan v Kábule, kam chodí tristo mladých ľudí, z toho sto dievčat. Afganistan má až šesť mobilných operátorov a dvadsaťdva televízií, rádiá sa mi ani nepodarilo spočítať. Takže krajinu netreba nepodceňovať.
Vyvolala vo vás nejaká situácia, ktorú ste zažili v Afganistane, intenzívny pocit strachu?
- Ozajstný strach som mal iba raz. Stál som na hornom konci dlhočizného údolia Pančír posiatom zničenými sovietskymi tankami, delami a transportérmi. Bolo to pri hrobke mudžahedína Ahmeda Šaha Massouda, ktorý hrdinsky bojoval proti Sovietom aj proti Talibanu. V priebehu niekoľkých sekúnd sa priestranstvo zaplnilo džípmi plnými ozbrojencov. Spod kukiel a arafatovských šatiek trčali iba zlovestné oči. Prišli tam Massoudovi spolubojovníci, ktorí nemajú radi cudzincov. Zmizli sme a našťastie sa nič nestalo.
Čo bola posledná vec, ktorú ste v Afganistane videli pred nástupom do lietadla?
- Bolo studené, ale slnečné skoré ráno a okolo megapolisu Kábul sa v opare dvíhali krásne a nebezpečné hory.
Prečo si Človek v ohrození pre účasť na ceste do Afganistanu vybral práve vás?
- Páči sa im moje písanie o cestovaní a tvorivých mladých ľuďoch, tak ma oslovili, aby som skúsil napísať sériu reportáží o Afganistane. Bola to pre mňa pocta a veľká výzva.
Pokračuje vaša spolupráca s Človekom v ohrození na projekte Twin school?
- Napríklad aj účasťou na festivale Jeden svet v Prievidzi. Chodievam aj na gymnáziá a okrem literárnej čítačky zo svojich knižiek premietam fotky a rozprávam o Afganistane. Snažím sa aspoň trocha prispieť k tomu, aby ľudia u nás zmenili svoj klišé pohľad na afganskú spoločnosť.
Michal Viewegh sa dal do služieb UNICEFu ako "vyslanec dobrej vôle", čo znamená, že bude cestovať s delegáciou UNICEF do afrických krajín, aby svojou prítomnosťou pritiahli mediálnu pozornosť na problémy a prebiehajúce projekty. Čo vy na to? Má skutočne angažovanie sa celebrít v rozvojovej pomoci význam?
- Viem, že slovo celebrita je už dnes takmer nadávkou, a často právom. No Michal Viewegh je najpopulárnejší český spisovateľ a určite aj ozajstná osobnosť. Vážim si každého, kto dobrovoľne vykonáva a propaguje rozvojovú pomoc. A je mi jedno, či je slávny, alebo je to obyčajný človek, ktorý to robí anonymne. Je to ďalší malý krok k budovaniu občianskej spoločnosti a ľudskej zodpovednosti a to si cením.
Budete reflektovať svoju reálnu skúsenosť z Afganistanu v nejakom svojom ďalšom diele?
- V hlave mám námet na poviedku a už som aj napísal zopár viet. Som zvedavý, či sa mi ju niekedy podarí dokončiť. Na dlhší literárny text by som v tej krajine musel prežiť oveľa viac času. Karl May síce v Severnej Amerike nikdy nebol, ale ja si bez osobnej skúsenosti písať netrúfam.
Aký najlepší slovenský dokument ste videli za posledný čas?
- Môj otec gulag.
Skúsili ste niekedy prácu dobrovoľníka?
- Veľakrát. Hoci je to skôr smutné, ale ja väčšinu práce robím bez nároku na honorár a vlastne ako dobrovoľník. Prevažnú časť podujatí na stredných a vysokých školách aj v knižniciach robím zadarmo, som rád, ak mi vôbec preplatia časť nákladov. Ironicky hovorievam, že inou prácou sponzorujem svoju vlastnú literárnu tvorbu a zároveň aj mladú kultúrnu scénu. Štát sa na spisovateľov vykašľal, pôvodná tvorba je mu ukradnutá. Ale nesťažujem sa, robím, čo ma baví a čo ma napĺňa.
Michal Hvorecký (1976)
Je slovenský spisovateľ, ktorý v súčasnosti žije v Bratislave. Vyštudoval estetiku na UKF v Nitre. Jeho ostatným románom je Dunaj v Amerike. Ďalšími známymi dielami sú zbierky Silný pocit čistoty, Lovci & zberači, Pastiersky list či prekladaný román Plyš. Publikuje v denníku SME.
Autor: Ivana Rybanská
