PRIEVIDZA. Takto potvrdil svoju účasť na festivale Jeden svet ANTON SRHOLEC (81). Kňaz a charitatívny pracovník, ktorý strávil desať rokov vo väzení za pokus o ilegálny prechod cez hranice. Namiesto teologických štúdií v Taliansku absolvoval viac ako 8 rokov pod zemou v jáchymovských uránových baniach. Neskôr bol vysvätený pápežom a dostal aj pozvanie amerického prezidenta Clintona na modlitbu s raňajkami. Po Novembri '89 mu arcibiskup Sokol neudelil súhlas na vlastnú farnosť. Odvtedy sa venuje práci s bezdomcami v sociálnom zariadení Resoty.
Aká je vaša najsilnejšia životná spomienka?
- Človek nežije zo spomienok. Z minulosti sa môže len učiť. Žijeme z názoru, z presvedčenia, z viery, z rozhodnutia. Mojím najsilnejším zážitkom, snom bola túžba urobiť zo svojho života niečo pekné pre seba a užitočné pre iných. Povolanie kňaza bolo a stále je priestorom, kde človek môže svoj jedinečný a neopakovateľný príbeh premeniť na vzácny dar a službu.
Prečo ste sa rozhodli stať kňazom? V 50. rokoch to nebolo práve „praktické“.
- Kňažstvo je skôr darom ako voľbou. Je to ako radikalizovaná viera v dobro, pravdu, v hodnoty, pre ktoré sa oplatí žiť a obetovať život. V našej kresťanskej oblasti sú milióny ľudí, ktorí sú ochotní nasledovať Ježiša a to presvieti ich cestu, sami sa stávajú cestou a svetlom pre iných. Povolanie k duchovnej činnosti je ako osvietenie. Chytí to za srdce a človek kráča aj v tme cez prekážky a napriek všetkým výhodám. Možno sme oveľa viac priťahovaní, vedení, než si to uvedomujeme.
Desať rokov vo väzení znie ako neuveriteľne dlhá doba. Ako to vnímate s odstupom času?
- Sú aj iné formy našej existencie, ktoré obmedzujú našu slobodu. Choroba, zakliatie v chudobe, sociálne prostredie, postihnutie a ľudia s tým žijú a prežijú. Zmieria sa. Práve prekonaním prekážok a ťažkostí sa stávajú zaujímavými, hodnými úcty a svojim utrpením dávajú svojmu životu zmysel. Komunisti na Slovensku odsúdili desaťtisíce mužov a žien často na dlhé roky väzenia a ľudia prežili. Kto mal vieru, žil v nádeji, kto nemal, trápil sa aj sa utrápil. Pre mňa to bola univerzita života, kde som sa naučil žiť skromne, mať rád ľudí, lebo sa navzájom potrebujeme a mám skúsenosť, že to Božie v nás nám nikto nemôže zobrať.
Foto: MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Ako človek vníma svet, keď vyjde po takej dobe z väzenia?
- Sú ľudia, ktorí prežijú haváriu či ohrozenie života a ich hodnotový systém sa radikálne zmení. Rastieme len prekonávaním prekážok. Väzenie naučí človeka byť sám sebou, milovať slobodu, vážiť si ju, dopriať ju iným. Tešiť sa z každého dňa a možnosti podeliť sa s ostatnými. Väzeň nesie svoju minulosť ako stigmu. Ako jazvu. Skrýva ju, lebo je to jedinečné a draho zaplatené poznanie. Napríklad poznanie toho, že pre šťastie človek potrebuje tak málo. Mať otvorené oči, uši a srdce. Stále sa obnovujúca príroda, naši blízki a hlavne čisté svedomie sú zdrojom úžasného pokoja a radosti. Prežívam aj niečo ako radosť z víťazstva dobrého. Niekedy to trvá dlho, ale pravda, spravodlivosť a dobro sa presadia. Niekedy netreba ani bojovať. Stačí len čakať.
Po vašom vysvätení za kňaza pápežom v Ríme ste sa vrátili do vtedajšieho socialistického Československa, kde ste boli naďalej prenasledovaný aj ŠtB. Neľutovali ste to niekedy?
- Vtedy v našej republike prenasledovali, diskriminovali a potláčali slobodu miliónom ľudí. Zvykol som si s nimi sa deliť o túto osobitnú situáciu a bolo treba s nimi stáť a stále sa učiť. Bolo to zaujímavé dobrodružstvo. V opozícii proti režimu som poznal mnoho vzácnych ľudí na obidvoch stranách frontu. Pád komunistickej utópie, ktorá si vyžiadala toľko obetí, bol výsledkom vytrvalého odporu po slobode túžiacich ľudí. Veriaci, pochybujúci, neveriaci, hľadajúci, všetci sme snívali o novom usporiadaní sveta. Náš sen sa splnil. Trocha inak, ale všetko sa vyvíja a sme na dobrej ceste.
Čo sa vám vybaví, keď sa povie komunizmus?
- Bol to rovnako zločinecký politický systém ako nacizmus či fašizmus a treba ho rovnako hodnotiť ako tie, čo sú už zdokumentované. Je to naše stále ohrozenie, lebo ľudia si ho mýlia so sociálnou náukou, politikou a praxou. Solidárni a sociálne citliví budeme musieť byť vždy. Ale uveriť utópii, že vybudujeme raj na zemi, ak zničíme opozíciu a inak zmýšľajúcich, je nebezpečná teória. Kresťania budujeme Božie kráľovstvo už dvetisíc rokov. Kto má oči, nemôže nevidieť pokrok v našom svete, ale ešte sme stále na počiatku. Ide o to, aby sme sa nezriekli Ježišovho sna, že na tomto svete môžeme žiť všetci ako sestry a bratia, slobodní, ale to nie je možné urobiť násilím.
Z hľadiska vášho osobného života, splnil November '89 vaše očakávania?
- Zaručene. Opäť je to dlhý proces. O ďalších dvadsať rokov, ak nepríde k nejakej svetovej katastrofe, aj na Slovensku bude jasnejšie a ľudia sa naučia. Môžeme byť šťastní, že sa nešíria myšlienky násilia, teroru a aj naši ľudia pochopia, že ak sa máme zachrániť, tak len všetci. Naučíme sa uniesť slobodu ako vzácny dar a súčasne zodpovednosti najskôr za seba a potom za iných.
Vo svojej knihe Ako čerstvý chlieb píšete „Neopovážim sa agitovať pre chodenie do kostola. Už dávno to prestalo byť ukazovateľom viery.“ Prečo to tak vnímate?
- Návšteva kostola je pekná tradícia. Každý človek má svoje presvedčenia aj prehlbovať a manifestovať. Mnohí veriaci prijali svoju vieru ako cestu a poznanie, ktoré sa naučili u rodičov, potvrdili si to v kontakte s cirkvou a dospeli. Mnohí veľmi rýchlo a na svoju škodu. Ale ešte viacerí žijú čestne, neprestali veriť v základné pravdy, v hlbinu v nevysloviteľné a trápia sa s týmto skromným dedičstvom. Práve týchto sa snažím pochopiť, žijem s nimi a medzi nimi a hľadám iné kritéria, ktoré ich robia dedičmi toho veľkého, čo nás učí Ježiš. Nevidíme do srdca človeka a tu je mnoho tajomného, nevysloveného, čo môže v budúcnosti priniesť vzácne ovocie.
Čo hovoríte na prirovnanie Anton Srholec je „Matka Tereza v nohaviciach“?
- Žiadna legenda. Robím, na čo mám a robím to rád, lebo ma to obohacuje. Lepšie je slúžiť, ako čakať, aby iní slúžili mne. Za hmotnú chudobu sa nemusíme hanbiť. To je naša budúcnosť. Tisíce zdravotných pracovníkov pomáhajú chorým a nerobia si nijaké zásluhy. Chudoba sa nedá oddiskutovať, alebo zamiesť pod koberec. Chudobným treba pomôcť, aby začali znova. Niekedy to je ťažké.
Autor: Ivan Sýkora
