Od roku 2002 pracoval na projektoch Trnavskej Univerzity a Vysokej školy sv. Alžbety v rôznych častiach Južného Sudánu ako lekár, teraz je na voľnej nohe. Okrem problematiky rozvojovej pomoci v zdravotníckom sektore sa venuje anesteziológii. Vo voľnom čase cestuje, fotografuje a chodí po horách. Na festival Jeden Svet prinesie Rozprávanie a premietanie o južnom Sudáne, občianskej vojne a práci v humanitárnej misii. Lekár Marek Ďuriš.
Ste lekár a cestovateľ. Čím sa cítite vy?
- Jedným zo 6,9 miliárd ľudí, ktorí si po tejto planéte práve kotúľajú svoju guľôčku osudu a sú... šťastní.
Aké ste mali detstvo, vyrastali ste v lekárskej rodine?
- Nikto z rodiny nebol ani lekárom a ani cestovateľom. Patrili sme k štandardnej rodine normalizačného obdobia – dve dovolenky v Juhoslávii, tretí devízový prísľub nám bol zamietnutý. Jednoznačne som však prežil šťastné detstvo, rodičia i starí rodičia sa mne i sestre venovali, na druhej strane nám však ponechávali slobodu v rozhodovaní.
Kde sú korene vášho cestovania po svete? Čítali ste cestopisy alebo Mayovky?
- Ani nie. V noci v posteli pod perinou by ste u mňa asi ťažko hľadali zemepisný atlas či knižné zápisky z ciest. Korene môjho cestovania boli vcelku nesmelé. V tejto súvislosti si spomínam na našu prázdninovú cestu. S kamarátmi ešte na strednej škole sme sa vybrali stopom do Litmanovej. Na chrbte ruksak, v ruke igelitka so zavareným mäsom v sklenenom pohári, žiadna mapa, žiaden konkrétny cieľ. Také bezstarostné potulovanie po prírode. No a potom sa všetky ostatné cesty niesli v podobnom duchu. Hnané zvedavosťou a hravosťou. Myslím, že to sú dva základné atribúty cestovania, ktoré obohatia ako cestovateľa, tak aj ľudí, s ktorými sa stretne. Zvedavosť pomáha prekonať pohodlie a obavy z neznáma a vďaka hravosti ľahko miznú kultúrne a názorové bariéry.
Ako sa zrodil nápad cestovať stopom po Iráne v roku 2001?
- Nebol to ani tak nápad ako skôr inšpirácia kamarátmi, ktorí mali už v tom čase precestované krajiny od Indie, cez Gruzínsko, Etiópiu až po Maroko. A myslím tým skutočne precestované, na vlastnú päsť bez cestovných kancelárií, s minimom peňazí, s problémami so zháňaním informácií pred cestou či víz, nehovoriac o úzkoprofilových knižných sprievodcoch. Rok pred Iránskou cestou sme so spolužiakmi stážovali v nemocnici v Ankare. Vďaka komplexnosti a hĺbke dojmov, ktoré pramenili z prežitých konkrétnych situácií, sa nám Blízky Východ natoľko zapáčil, že sme po niekoľkých mesiacoch nedokázali odolať zvedavosti pozrieť sa, čo je za Tureckom. Prozaickým míľnikom v príprave cesty bolo vzájomné zaočkovanie sa proti vírusovej hepatitíde na našej internátnej izbe. Potom už veci nabrali spád. Vo Viedni sme po opakovaných návštevách zohnali aspoň tranzitné víza a po preštudovaní dvoch niekoľko stranových cestopisov našich predchodcov a jednej návštevy kníhkupectva so zbežným prelistovaním Cesty na Východ sme boli pripravení vystrčiť palec a ísť.
Aký tam bol v tom čase režim? Vedeli ste, do čoho idete?
- S odstupom času sa nad našou rozvahou usmievam. Samozrejme, že sme boli inocenti a vedeli sme len to, že ideme do Islamskej krajiny riadenej prezidentom a duchovným vodcom. Až na mieste sme mohli tušiť, čo to v skutočnosti znamenalo. Oproti liberálnejšiemu Turecku paradoxne ubudlo mešít, ženy však začali byť viac zahalené, i medzi mladšou generáciou sme stretli horlivých priaznivcov náboženského štátu. Nie som politologický analytik, aby som s nadhľadom hodnotil situáciu, tak zdôrazňujem, že to boli len subjektívne dojmy, ešte k tomu obrúsené desiatimi rokmi, ktoré od vtedy prešli.
Študujete si dopredu materiály o danej krajine? Organizujete cestu dopredu, alebo improvizujete?
- Som presvedčený, že je lepšie mať otvorené oči, uši a vnútro, než nos ponorený v návodoch, ako sa pohybovať v tej-ktorej krajine.
Deti sa najedli na rozlúčkovej párty s personálom nemocnice v južnom Sudáne. Foto: ARCHÍV MĎ
Pred štyrmi rokmi ste cestovali po Sýrii. Prečo práve táto krajina, prečo opäť stopom a v akom zložení ste išli?
- Sýria z dvoch dôvodov. Opäť Blízky Východ, kde sa cítim dobre a opäť nie vychytená krajina, kde platí, čím menej návštevníkov, tým ľahšie preniknutie do autentickej reality. Stopovanie je vynikajúcim prostriedkom, ako sa priblížiť ľuďom, ako sa otvoriť neplánovaným situáciám a nefixovať sa na konkrétne ciele. Je to i gesto, ktoré stopára stavia do úlohy prijímateľa či prositeľa o pomoc, čo nie je pre sebestačného Európana až také ľahké akceptovať, a rovnakým dielom dodáva dobrodincovi pocit, že môže byť nápomocný. A v podstate je technicky jedno, či idete vo dvojici alebo štvorici. My sme išli v zostave traja študenti ekológie a jeden dobrovoľne nezamestnaný lekár.
Darí sa vám na takýchto cestách spoznať každodenný život, priblížiť sa miestnym ľuďom aj bez znalosti ich jazyka?
- Asi je zbytočné opakovať, že angličtina má všade svoju moc a význam. Ak má však byť cestovanie o hľadaní paralel, tak bez aspoň základnej jazykovej asimilácie a papiera s perom to nepôjde.
Ako vnímate z pohľadu človeka, ktorý precestoval kus sveta, dlhodobo pôsobil v Afrike, videl rôzne spôsoby života, ten náš život tu doma? Akí sme ľudia v porovnaní so svetom?
- Moje pocity bývajú podmienené krajinou, z ktorej sa vraciam. Úprimne povedané, z ciest po Blízkom Východe som sa väčšinou tešil na to, že sa budem môcť konečne pohybovať v známych spoločenských modeloch správania. Že keď napríklad vstúpim do obchodu, tak budem ľuďom ukradnutý a tí, ktorí budú chcieť so mnou robiť kšeft, nebudú na mňa kričať alebo sa stavať do úlohy priateľov, ale ma budú buď ignorovať alebo rafinovane manipulovať. V Afrike zas ťažko človek unikne od ľudí. Medziľudské väzby či už v rodine alebo komunite, sú tak tesné, že som po čase naozaj túžil byť aspoň chvíľu sám, o nikoho iného sa nestarať a nebyť v záujme starostlivosti iných. Na druhej strane mi napadá veľmi hrejivý moment zo Sudánu, keď som sa po pár dňoch maródenia ukázal v nemocnici a prvý človek, ktorého zaujímalo ako sa mám a či už som zdravý, bola mladá pacientka, ktorá bola sama ťažko chorá. Keby som to mal zhrnúť do jednej vety, tak fakt, že sa vraciam na Slovensko je dôkazom toho, že neviem a možno nechcem v sebe potlačiť čiastočne konzumného Európana – individualistu, ktorý má rád v živote pravidlá a plány, ale naopak, to že sa vraciam na vzdialené miesta, kde som trávil mesiace, je kompenzáciou toho, čo mi na Slovensku chýba. Je to najmä prostosť, odovzdanosť, nekomplikovanosť života. Je to vnútorná polemika, ktorá vo mne asi nikdy neskončí a skôr sa bude časom vyhrocovať.
Možno povedať, že vzhľadom na to, čo ste videli a prežili, máte špecifický zmysel pre humor?
- Samozrejme, že to spektrum situácií, ktoré som zažil, bolo od temných až po tie najsvetlejšie. A práve Afrika, tmavý kontinent, bola výbornou školou, ako brať nepodstatné veci s ľahkosťou a s humorom.
Na Marekovo rozprávanie a projekciu pozývajú organizátori v úvodný deň festivalu Jeden svet v utorok 14. marca o 18.30 h.
Autor: Ivan Sýkora
